Prišli všetci. Dokonca aj tí, ktorých som vôbec nečakala. Nevidela som ich od školy a predsa sa tu dnes ukázali. Dokonca aj ten starý bastard sa dotrepal s tou svojou pipkou. Neverila som vlastným očiam. Civela som na nich. Sedeli, rozprávali sa, ale na druhej strane vyzerali veľmi zle. Tak smutne. Mrzuto. Priam až hystericky! Na niektorých tvárach som zbadala slzy. Žeby boli z niečoho smutný? Ale z čoho? Slnko príjemne pálilo. Mohlo byť asi tak 30 stupňov. Na oblohe ani mráčika. Pritom pofukoval príjemný letný vietor. Najviac ma rozosmialo, keď prišiel pán farár. Čo tu ten do pekla robí? Podáva mame ruku a niečo jej vraví. Rozplakala sa. Prišlo mi jej veľmi ľúto. Všetci plakali. Znova a znova. Už aj ja som mala slzu na krajíčku, keď ma odrazu niekto chytil za plece. "Už je čas," povedal hlas celkom pokojne. Prebudila som sa akoby zo sna. Nikdy by mi nezišlo na um, že toľko ľudí príde. Na môj vlastný pohreb.