Guľa do čela! Toto bojové heslo, tento rituál má takmer bájny význam. Aspoň v mojom detstve, kedy značil začiatok zimy na dedine v znamení vyštípaných líc, sopľov až po lakte a pašovanie koláčov v ponožkách. A to ešte zďaleka neboli Vianoce pred dverami.
Milovala som ten čas, keď sme ráno odtiahli záclonu a vonku bolo snehu, že by sa tam pokojne stratilo 5-ročné dieťa. Keď sme vytiahli naše DeloSánky, 6x zlomené, lebo aj otcovia sú občas deťmi. Keď sme mamám vysvetľovali, že nám nie je po ôsmich hodinách zima, aj keď tie brutálne omrzliny nasvedčovali o opaku.
Bol to čas, kedy sa aj upratovanie stávalo srandou, keď sme si nesmeli liezť do skríň, keď sme sa hádali, čo budeme piecť, o koľkej bude večera a kto bude predtým recitovať siahodlhý vinš. Keď sme dva dni ležali v posteli a potom sa smiali, koľko sme pribrali.
A viete čo? Mám to stále rada. Hoci teraz mi nie je do smiechu pri myšlienke na priberanie. Ale je to jeden z tých období, kedy si užívam to decko v sebe. Nie preto, že mám meniny. No stále si od rodičov pýtam adventný kalendár s čokoládkami a teším sa ako fagan, čo v ktorom okienku bude. Áno, leštím si piateho večer čižmičky a o predvianočných poverách ani nehovorím :) Hoci som si toto zimné obdobie vylepšila o spevácke prejavy Frankieho Sinatru. Budem sa tešiť aj s mojimi deťmi a tento infantilný rys si jednoducho neodpustím. A vôbec sa za to nehanbím :)