A ja som si v živote prešla všelijakými fázami. Najskôr asi tou introvertnou, kedy mi na strednej škole stačila jedna kamarátka.. Jedna jediná, ale za to najlepšia. A ešte kazety Jaromíra Nohavicu, ktorého som mohla počúvať neustále.

Potom som sa zamilovala a akoby mi spadol celý svet. Môj svet s Jaromírom na vrchole môjho vlastného blaha. Moja šťastná bublina. Ten idiot ma nechcel.. Najskôr že áno a potom že nie a také blbé keci, že on neverí na lásku na vzdialenosť.. Puberťáci, poznáte to. To som mala 17. Láska cez internet... O pár rokov neskôr som sa za toho somára vydala... A sme spolu dodnes...

Ale predtým, na vysokej škole... Tam sa to všetko som mnou akoby rozbehlo správnym smerom. Dokázala som neustále vtipkovať a zabávať masy ľudí len tým, že som "bola" a rozprávala jedno cez druhé, čo mi prišlo na um... Bola som obľúbená. Mala veľa kamarátov a veľa z nich som si ani nepamätala, keď sme sa náhodou stretli.. Stal sa zo mňa extrovert. Ani neviem ako... Bola som štíhla, krásna, nápaditá, neustále veselá a hlavne neskutočne sebavedomá. Vedela som, že dokážem všetko...

A potom, po vysokej škole.. Prišla kríza, nemohla som zmeniť prácu, do toho osobné problémy v rodine...Prečo to všetko? Ako som sa tak mohla stratiť?... Ako keď sa na vás valí lavína a vy sa z nej nijako nedokážete vymotať...

Potom dlhé roky krása. Dobrá práca, milovaný manžel... A knihy. Veľa kníh. Posunula som sa dopredu. Zistila som, že ak sa budete spoliehať na seba, dokážete sa pohnúť dopredu mílovými krokmi. Stačí myslieť na to, že dokážete zmeniť veľa. Svojím pričinením.... Začala som veriť na sebazdokonaľovanie, vlastnú múdrosť.. A bolo to dobré, presne ako na siedmy deň povedal sám najvyšší...

Po materskej dovolenke.. Sa cítim ako niekto, koho vlastne ani veľmi nepoznám. Kam som sa stratila?... Prestala som čítať, prestala som sa stretávať s ľuďmi... Nie, že by sa zo mňa stal niekto ustavične nasratý, to nie... Len... Niekde som asi urobila chybu. Veľa sa zmenilo. Ja som sa zmenila. Aj v dobrom, ale asi aj v zlom. Nie je dobré nespať a neustále sa niekam ponáhľať. A hlavne sa báť... Ale čo s tým urobíte? Nie je dobré byť sám... Ale ani to sa niekedy nedá zmeniť.

A tak som zase introvert. A viem, že je to v niečom dobré, ale i zlé.. A viem, že človek sa stále niekam posúva a učí. A dnes viem to, čo pred niekoľkými rokmi ešte nie... Dá sa to zmeniť.

Chcela by som opäť toľko rečniť, ako kedysi. Strúhať vtípky jeden za druhým a tak trochu vedome vyvádzať iných ľudí z rovnováhy... len tak. Pre srandu králikom... Neviem, či sa mi podarí získať z toho všetko... A asi to všetko ani nepotrebujem.. Ale malú kvapku... Malú bezstarostnú kvapku z toho... By som chcela...

Ťažko sa budujú priateľstvá po rokoch. Ťažko sa hľadá stratený zmysel pre humor. Ľudia sú vekom vážnejší...

Ale dá sa to. Dá sa to...