Kráčať po ulici, vnímať slniečko alebo radosť, že aspoň neprší, keď to slniečko nesvieti. Vnímať priestor okolo seba, aby som niekomu neprekážala v chôdzi, aby som prípadne do niekoho alebo do niečoho nenarazila. Vnímať čas, ak sa mám kdesi na nejakú hodinu dostaviť a nezmeškať to. Vnímať a nevnímať zároveň. Ísť po ulici a cez cestu uvidieť niekoho známeho a zamávať mu, či usmiať sa a pozdraviť ho, je príjemná a celkom bežná záležitosť. Ale ak ho nevnímate, hoci ho máte takmer na dosah, nemôžete ho ani pozdraviť. Pôsobí to namyslene alebo hlúpo. Pre niekoho to tak môže byť. Ale pre mňa je to obrovská nevýhoda. Ak stojím na mieste, nemám problém sa rozhliadnuť okolo seba a aj zamávať na pozdrav. Ale ak kráčam, tak vnímam len svoje kroky, aby prípadné prekážky nespôsobili môj pád. Vtedy mám len jediný zmysel: vrátiť sa domov a v poriadku. Ak sa niekoho dotkne fakt, že ho nepozdravím, nepočkám, či nepobehnem k nemu, to ma úprimne zamrzí. Pre mňa je prijateľnejšie ísť v spoločnosti druhého človeka, pri kom cítim istotu pri chôdzi, keďže sa ho môžem pridŕžať a nemusím všetku energiu vynaložiť na každý svoj krok a pohyb. Potom sa viem aj občas pozrieť vôkol seba a nemusím sa tak obávať straty rovnováhy. Ak vyslovene nemusím, tak nikam nejdem. Možno mám výhodu v tom, že mám rada ticho, či samotu. Nemám potrebu neustále rozprávať a byť v spoločnosti ľudí.