Rozum mi hovorí, že to s ním nemá zmysel, že sa budem len trápiť, ale srdce...ak by bolo na ňom, vrhla by som sa mu do náručia a bola najšťastnejšia osoba na celom svete. Len ako dlho...

Prečo je na svete táto nekonečná vojna?

Koho počúvať? Nie je to vlastne jedno?

„Rozum je ľudská schopnosť myslieť, rozmýšľať, uvažovať, usudzovať; schopnosť alebo súbor schopností tvoriť alebo pretvárať rôzne (najmä kognitívne a regulatívne významové útvary) a manipulovať či operovať nimi.“ Toto hovorí kámoška wikipédia. No nie je v tom zapojené aj srdce?  Už len fakt, že na niekoho myslím celý deň nie je rozumný. Hlavne ak sa kvôli tomu len trápim. Ak by som bola uvedomelá, povedala by som si: „ nemysli na neho, ublížil ti, nestojí ti za to“ a tým by bola celá vec vyriešená. Žila by som si ďalej svoj úžasný jednoduchý život. Ale ja nie. Ja sa celý deň zožieram myšlienkami, ktorých vizualizácia rovná sa on.

Srdce je dutý orgán. Ešte k tomu dutýýýýý. A my sa ním necháme ovládať?  Ak má niekto dutú hlavu, je všetkým len na smiech, tak prečo nami necháme manipulovať niečo, čo je duté? Prečo vlastne srdce znamená lásku?

Prečo len keď nás naša láska opustí, máme pocit, akoby nám vrazil niekto nôž do srdca. Možno aj to by bola menšia bolesť…Prečo dokážeme sklamanie, ktoré je čisto niekde v našej hlave, nie je to nič fyzikálne tak preciťovať?  Kde v našom tele sú vlastne ukryté city? Niekoho milujem najviac na svete, keď som s ním, som najšťastnejšia, aj keby som v tej chvíli mala na účte a aj v peňaženke jednu veľkú nulu a nemala kde bývať? Veď aj tento pocit vzniká v hlave, či?

Neskutočný tlak na hrudi stále keď len započujem, alebo vidím jeho meno, je to ten nekonečný smútok, ktorý je vo mne a nemám ho ako „dostať“ von? Viem, že je tam, lebo ho cítim, cítim ho tak isto ako cítim to, že som zakopla malíčkom o roh postele. Viem, že ma to skurvene bolí, že si tú bolesť nenamýšľam. Viem, že nepomáha ani plač, pri ktorom sa mi kedysi uľavilo. Viem, že smútok zalial celé moje vnútro. Nemôžem si kvôli tomu naplno vychutnávať jedlá, za ktoré by som dala život, lebo aj keď nič nezjem, som plná. Plná, nie znechutená. Je to možné?

Každopádne, nech to nazveme, znázorníme, opíšeme akokoľvek. Mali by sme sa riadiť „srdcom“. Takzvané srdce je naše podvedomie, ktoré vidí aj to, čo mi nevidíme, alebo nechceme vidieť. To nie je ako rozum, ktorý sa riadi rečami, radami, životnými skúsenosťami, tým, čo si o tom myslí okolie. Okolie je okolie, ja som ja a Ty si Ty. Jedno viem. Ak počúvnem rozum, budú so mnou všetci súhlasiť a všetci budú spokojní. Ale ak počúvnem srdce. Budem šťastná a spokojná ja sama. Budem rada, že som to urobila tak, ako som to cítila. Aj keď možno nie hneď a veľa krát sa budem trápiť. Ale nakoniec, kde je napísané, že keď bude rozum určovať moje ďalšie kroky, bude to bez útrap?