Ako mladý zanietený cestovateľ som sa častokrát vydával po stopách svojich obľúbených hrdinov z kníh, filmov a snov. Bol som študent vždy toľko bohatý ako som si mohol dovoliť a neúspešný stopár. Neúspešný v zmysle, že som nemal problém chytiť stopa, ale v tom, že nikdy nešiel tam kam som potreboval. Po roku neúspešného stopovania som si naň tak zvykol až som si uvedomil koľko výhod má takáto forma cestovania a začal som ju pokladať za nielen postačujúcu ale aj vyhovujúcu a v mojom prípade aj jedinú možnú, teda najlepšiu. Keď som teda plánoval cestu o ktorej budem písať nemal som žiadny cieľ a v podstate aj termín návratu bolo teraz s odstupom času zbytočné plánovať. Dodnes som sa totiž nevrátil a neviem či sa ešte vrátim. Nie že by som nechcel, ale ako sa poznám tak si časom zvyknem a ak sa opäť raz dostanem späť tak to bude asi náhodou. V podstate mám teraz dosť veľa času získaného svojim spôsobom dobrovoľným väzením, tak som si začal viesť zápisky a postupne ich budem doplňovať o časti, ktoré som na svojej ceste asi mimo planéty Zem zažil za ten čas, čo som tu. Dnes tu sedím v dielni u pána Leonarda a postupne sa pokúšam rozpamätať sa na dni strávené akoby v hmle. Viem, že som chytil stopa, ktorý šiel smerom na Bratislavu no na diaľnici sa pokazil a keďže bolo už dosť neskoro rozlúčil som sa so šoférom a ďalej som šiel pešo. Bol pekný letný deň a kdesi pred zjazdom na Piešťany som z diaľnice uprostred poľa zazrel pohovku. Bolo mi síce divné odkiaľ sa tam vzala no zišiel som ku nej (bola asi 250 metrov od diaľnice) a rozhodol som sa, že tam vyčkám do rána kým si zase niečo stopnem. Slnko práve zapadalo, keď po poľnej ceste prichádzal akýsi turista. Pozdravil som ho a on odzdravil. Prihovoril sa mi v angličtine. Keďže všetci, od ktorých som sa ja učil angličtinu sú väčšinou filmové hviezdy, tak som mu rozumel iba že sa volá Dent, nejaké ihrisko a kriket. Hovoril som si, že zahviezdim a tak po chvíľke premýšľania som vypotil Sorry ajdont andrstend ju ken ju ripit mi plís slowly. Po tom čo to zopakoval som mu zopakoval to moje bez ripit mi slowly a dodal, že ju mast fajnd samvan wu andrstend ju. Poďakoval sa, pozdravil a odišiel. Vytiahol som z ruksaku spacák, natiahol som sa na pohovke a pri zvuku neďalekej diaľnice som zaspal. V noci, keď ma prebudilo nutkanie, bolo vidieť hviezdy a nebolo počuť diaľnicu. Vzduch bol vlhký a ťažký a nie taký osviežujúci nočný o ktorom som vždy čítal a občas ho aj zažil, takže nebolo vôbec ťažké znovu sa pobrať do spánku. Nakoniec to bola posledná noc kedy som sa naozaj dobre vyspal. Dnes mi Pán Leonardo ukazoval rôzne veci a ešte aj obrázky a asi mi hovoril ako sa v jazyku, ktorému rozumiem ešte menej ako angličtine tieto veci volajú. Teda aspoň si myslím, že mi hovoril ako sa volajú. Na oplátku som mu veci, ktoré som vedel nazvať zase pomenoval ja v slovenčine. On si zakaždým ,asi foneticky, zapísal ku každej veci, ktorú mi ukázal môj názov ak som mu nejaký povedal a prešiel na ďalšiu. Keď ma to prestávalo baviť a začal som byť hladný tak našťastie aj jeho a tak sme si uvarili niečo podobné káve a ku tomu sme si dali také zvláštne sušienky, ktoré mali dosť dobrú zasycovaciu schopnosť a potom si začal niečo kresliť. Keď som sa zobudil bolo podľa mobilu osem hodín ráno a radiačná hmla, ktorú som pripisoval neďalekému Váhu. Dnes už viem, že síce hmla to bola radiačná no Váh to nebol. Čo bolo zvláštne, že som na mobile nemal signál, ale viac ma štvalo, že som nepočul diaľnicu. Tieto nedostatky som dal za vinu tej hmle, ktorá bola hustejšia akú som si kedy pamätal. Nikdy som nespal tak blízko rieky takže som si iba kdesi v myšlienkach poznačil, že hmla môže byť až takáto hustá. Mohol som ešte chvíľku počkať kým slnko rozpustí hmlu no hovorím si však v takejto hmle pôjdu autá po ceste pomalšie a skôr chytíš nejakého stopa. Tak som zbalil spacák do ruksaku a vykročil smerom ku autostráde. A kráčam dodnes. Keď som stále nenarážal na diaľnicu ešte stále som veril vo vinu prerasteného ranného oparu. Sadol som si na vyvrátený strom a zjedol som posledné zbytky netrvanlivých potravín poctivo zbalených včera pred odchodom. Bol som trochu smädný tak som vstal a pokračoval v ceste. Vedel som, že na diaľnicu už nenarazím čo bol tiež súčasťou rozhodnutia ostať verný môjmu nešťastnému stopovaniu. A tak s kľudnou mysľou s vierou, že narazím aspoň na nejakú dedinu odkiaľ pôjde cesta som si vykračoval lúkami a obdivoval krajinu vykúpanú v hmle a sušiacu sa na rannom slnku. Asi po hodinke som narazil na pole na ktorom rástla zvláštna odroda kukurice. Bola fialovej farby so žltými vlasmi a mala skôr tvar šišatej lopty. Zase poznámka do mojej mysle - aj takáto kukurica rastie na vidieku. Políčko mi ale dalo istotu, že sa blížim ku nejakému obydliu a tak som si povedal že sa ešte poobhliadam po okolí a skúsim nájsť zdroj vody, ktorou miestni polievajú. Našiel som malé jazierko do ktorého ústil asi dva metre dlhý cícerok vody vyvierajúci spod kameňa na ktorom bol položený hlinený pohár. Požičal som si pohár a napil som sa vody. Bola to vajcovka, ale bola chladná a napriek chuti a vôni osviežujúca. Mal som so sebou vyprázdnenú litrovú PET fľašku tak som ešte naplnil aj túto a pobral som sa po chodníku vyšlapanom domorodcami smerom od kukurice. Šľapal som asi päť minút, keď mi prišlo náhle nevoľno, zakrútila sa mi krajina a asi som odpadol. Neviem ako dlho som spal, alebo bol v bezvedomí, ale keď som sa prebudil pripadal som si šišato a fialovo. Tiež som ležal na posteli v izbe s jedným oknom cez ktoré nepresvitalo. Vyšiel som z izby a zišiel som po schodoch na prízemie. Podľa porastu na tvári som odhadol svoju neprítomnosť asi na týždeň, ale keďže som sa pravidelne aspoň raz týždenne holil tak to mohli byť kľudne aj dva týždne ak ma ovšem počas spánku niekto neoholil. Po tejto úvahe som si uvedomil že bude najlepšie niekoho nájsť a opýtať sa. Prvý obyvateľ malého domčeka v ktorom som sa prebudil bola žena so stredne dlhými vlasmi a modrými očami v stredných rokoch. Mala asi meter a pol a moletnejšiu postavu. Keď zaregistrovala môj príchod do miestnosti, ktorá podľa vybavenia slúžila ako kuchyňa, jedáleň, spálňa a zároveň vstupná hala začala rozprávať zvláštnym jazykom, ktorý som síce nevedel zaradiť, ale znel docela pokojne. Keďže stála pri nejakých hrncoch tak som iba prikývol a sadol som si ku stolu s nádejou, že sa ma opýtala či nie som hladný a či si dám to čo práve dovarila. Moja dedukcia bola správna i keď po ochutnaní by som bol radšej aby správna nebola. Čo už ? Od malička som bol vychovávaný tak, že som všetko zjedol s výrazom ktorý neprezrádzal moju nechuť. Po dojedení som prízvuk dal na to ako som sa dobre najedol a aký som plný. Asi nie som dobrý mím. Počas jedenia tretej porcie vošiel do miestnosti zavalitý muž z výrazom bernardína a silou menšieho tanku. Tú silu pripísala do jeho popisu skutočnosť, že do pomerne širokých dverí musel vojsť pre ramená bokom. Pozrel som sa na pani domácu a z jej pohľadu som vytušil, že mám prestať jesť a začať sa tváriť akoby do miestnosti vošiel niekto dôležitý. Obaja boli oblečení, ako by to nazvali ľudia pracujúci v zábavnom priemysle zaoberajúcom sa hlavne históriou, dobovo a keď sa pán domáci ako som si ho pracovne nazval najedol vstal a povedal niečo pani domácej a odišiel. Tón jeho hlasu naznačoval, že chce aby som tam nebol. No čo poďakoval som sa, vybehol som do izby po ruksak, položil na stôl 10 Eur v minciach a vydal som sa kráčať a pokúsiť sa nájsť.