...sme početná skupina ľudí na bycikli križovali Šaľu a pomaly sme sa začali trúsiť. Napokon som ostal sám a predomnou asi 500 metrová rovná cesta priamo k môjmu domu. Dažďové kvapky mi padali na moje rozstrapatené vlasy a ja som sa pustil vstriec posledným metrom. Vozovka bola krasne mokrá a svit pouličných lámp sa od nej odrážal ako by to bolo zrkadlo. Rozbehol som sa a ako som tak sledoval tu prázdnotu predomnou, prestal som si uvedomovať všetku tú námahu ktorú vykladám. Šiel som strašne rýchlo ale nevnímal som to. Bol som len ja a ulica. Akoby zmizli zo sveta všetky problémy a ja som sa tú chvíľu cítil naozaj šťastný. Dokázal by som tak ísť celú noc. Nanešťastie po pár desiatkach sekúnd som bol vytrhnutý z tohto sna do skutočnej reality plnej problémov a nešťastia. Raz sa však vyberiem, a pôjdem si na ulicu opäť žiť svoj byciklový sen.