Na lavičke sedím

pozerám do prázdna

vidím, že príroda

vykvitla do krásna.

Odkvitli púpavy

odlietli okvetia.

Šantiaca sýkorka

roztiahla krídelka.

V zobáku nesie si

kus svojho domova

čo neborka vystavia

pre mláďa.

Nebo sa zatiahne

vietor rozfúka,

končí sa radostná 

rozprávka.

Z mrakov už padajú

ťažké kropaje.

Kto tu sýkorku

kto ju len

kto skryje?

Premoká do kosti

potomstvo

svoje však neopustí.

Ráno sa obloha vyjasní

slniečko vysuší mláky

odženie mraky

osuší vtáky.

Opäť raz začína

krajší deň nášho  života.