Bolo to radosti, spoločenského uvolnenia, nádeje, optimizmu po porazení „temnej sily“. Pri spomienke na vysmiateho cyklistu, ktorému podávali spontánne ruky masy ľudí okolo ciest, popadne človeka tak trochu nostalgia. „Áno, potom aj Dzurindov bicykel dostal síce defekt, len že popri tom nás naučil bicyklovať, na ten bicykel si našetriť a pre istotu dotiahol aj jeho výrobcu.“

Aké prognózy máme dnes? Spoločnosť sa polarizuje, zlepenec ZRS, KSS, HZDS, SDĽ a Smer-u si uťahuje zo zlepenca iného a popri tom nás vracia späť do časov, ktoré sme tak chceli zmeniť a ktoré sme očividne vytesnili. Pod istotami myslí svojvôľu, zneužívanie postavenia, prehlbovanie bezprávia, ideologický boj proti „buržoázii“ ktorá dáva prácu ľudom a tým sa snaží ľuďom vštiepiť, že biela je naozaj čiernou farbou a zlé je dobré.

Moralizovať o morálke našej politickej scény je zbytočné, zbytočným ale nie je začať hľadať a vychovávať k morálnemu postoju svoje okolie. Je to cesta dlhá pri mladom veku našej krajiny, ale nie nekonečná. Tak ako si zaslúžime istoty, zaslúžime si tiež krajinu, kde sa človek môže spoľahnúť na policajta pri ťažkostiach, pri chorobe, že sa o neho v nemocnici patrične postarajú, že autom bude chodiť po kvalitných cestách za ktoré platí nemalé dane a sudca bude na strane poškodeného. Je to idealistické? V našej spoločnosti až možno príliš, len že vo vyspelom svete je to normálne. Normálne žiadať slušný život, byť náročný na ľudí ktorým „zverujem“ svoje peniaze a svoju budúcnosť, čiže politikom. Pokiaľ sa naša apatia voči veciam spoločenským a spoločným nebude znižovať, nemôžme očakávať nárast kvality verejného života.

Recept nie je až tak komplikovaný, netreba sa báť pýtať politikov ktorých sme volili, čo pre nás spravili a čo pre nás robia a tiež nesúhlasiť s nimi. Predovšetkým nemať strach povedať im dosť, predsa jedna časť obyvateľstva to už v posledných voľbách urobila.