Najkrajšie no zároveň najsmutnejšie príbehy píše sám život. Ako malé dieťa som sedávala pri starých rodičoch a počúvala ich životné príbehy. Sánku som mala padnutú, zastavené dýchanie a studené mramorové ruky. Nechcelo sa mi veriť, že po toľkých trápeniach sú títo ľudia optimistickí s nekonečnou chuťou do života.

   Prežili peklo druhej svetovej vojny. Môj dedko už ako sedem ročný prišiel o matku. Otec sa mu za tri mesiace  oženil  s macochou, ktorá patrila medzi tie rozprávkové. Zlá, neprajná, hľadiaca len na svoje deti! Malý chlapec sa celým svojim životom predieral sám. O hlade, bez knižiek a topánok. S pravidelným večerným ukladaním do sena. Netušil, čo znamená materinské pohľadenie, pochvala, objatie, teplá posteľ s perinami, jedlo na tanieri. Jediná jeho potecha bola stajňa s kravami, ktoré denno-denne hladný vyháňal na pašu, kde spolu s nimi jedol šťavele a plakal nad svojím osudom. Nezanervel na život. Pracoval a ešte aj do súčasnej chvíle pracuje od svitu do mrku okolo svojho statku. Vychoval štyri deti, ktorým dal všetku lásku, ktorá jemu nikdy nebola poskytnutá. Je to človek s velkým Č a ja mu hovorím: "Dedko!"

   Oblasť poľsko-slovenských hraníc sa v období Viedenskej arbitráže počas druhej svetovej vojny stala miestom národnostných nepokojov. V tomto kraji vyrastala moja babička. To, že ako Slovenku ju prinútili chodiť do poľskej školy a zvládať jazyk ako ostaní rodení Poliaci bola diskriminácia. Ona sa však rada učila a rýchlo prevýšila snahou všetky spolužiačky. Rodičom sa narodila, ako jediná dcéra. Od svojich ôsmich rokov už musela vedieť opatriť celú domácnosť. So svojou energiou a chuťou do života odchádza študovať. Podporu od rodičov nedostala, lebo v začiatkoch jej vzdelávania o obidvoch prišla. Vlastnými silami sa stala učiteľkou a tým si splnila svoj veľký sen. Lenže to nebol jej osud. Vydala sa a priviedla na svet dvoch synov, ktorým by zniesla modré z neba a dala všetko na svete. Nekonečne ich milovala. O jedného však prišla. Odišiel navždy a v jej srdci ostalo prázdno. Napriek všetkému svojou vitálnosťou a chuťou do života rozdáva potešenie, lásku a vďaku všetkým okolo seba. Povzbudzuje ma každý jeden pohľad na ňu. Je to pre mňa veľká osobnosť a ja ju oslovujem: "Babička!"

  Žijem svoj osobný príbeh. Nepotrebujem, aby celý svet vedel o mojej osobe. Stačí, ak sa zapíšem do srdca a mysle svojích vnúčat tak, ako to urobili moji starí rodičia v tom mojom srdiečku.

  Chcela by som týmto povzbudiť všetkých, ktorí padajú a nedokážu kráčať ďalej. Tí, ktorí sú spletení v pavučine svojej minulosti a budúcnosť vidia úplne hmlisto. Sme tu preto, aby sme bojovali a postavili sa zoči-voči problémom. Veci sa dejú preto, aby sme sa my stali silnejšími.