„Tak, pani Poláková, mám pre vás zrejme samé zlé správy...“ začala doktorka a prebiehala pohľadom z Huga na jeho matku a naspäť. Pri tejto vete sa jeho matka nervózne poškrabala na zátylku a trochu ustráchane sa pozrela na Huga.
„V krvi vášho syna sme našli pozostatky pervitinu, takisto je veľmi pravdepodobné, že skúseností s alkoholom má viac než dosť a čo sa týka sexu, hm, mám taký pocit, že panic to veru nie je...“ pokračovala doktorka a s každým jej novým slovom sa pani Poláková viac a viac mračila.
„Avšak, to najhoršie som vám ešte nepovedala. O tom nevedel ani Hugo,“ povedala a dlho sa zadívala na Huga. Ten sa na ňu preľaknuto pozrel a začal sa trochu báť. Čo ešte?
„Váš syn má rakovinu!“ vyriekla verdikt doktorka a Hugovej matke prišlo zle. Zakrútila sa jej hlava a musela si rýchlo sadnúť na stoličku, aby neodpadla. Hugovi sa nebezpečne rozšírili zreničky a na čelo mu vystúpil pot. Rakovina? Nie, to nemôže byť pravda!
„Rakovina? Ako je to možné? Prečo? Kedy?“ nechápala jeho mama a neveriacky krútila hlavou. Automaticky chytila Huga za ruku a ten sa nebránil. Sám bol z toho tak mimo, že sa nezmohol na jediné slovo.
„No... Má rakovinu pečene. Mal ju ešte predtým než začal užívať alkohol a drogy, ale tieto dva činitele mu veľmi nepomohli k jej zlepšeniu. Bohužiaľ, aj keby sa liečil a boli by vyvinuté všetky možné opatrenia, mám pocit, že už sa z toho nedostane. Ale, mladý organizmus vie robiť zázraky...“ zakončila doktorka a zavrela jeho lekársku kartu.
Po ceste domov boli obaja zahĺbení svojimi myšlienkami. Hugo bol zmätený a nechápal, ako môže mať rakovinu a jeho matka bola zhrozená už len z toho, že pil. To, že užíval aj drogy nedokázal jej mozog ešte spracovať.
„A čo teraz?“ prerušila ticho mama a prvýkrát po niekoľkých rokoch sa jej po líci začali kotúľať slzy. Silnejšie zovrela volant a zrýchlila.
„Teraz si dáme Deli!“ skepticky poznamenal Hugo a zažmurkal, aby sa nerozplakal tiež. Bol síce silný, ale toto bol pre neho riadny šok.
„Nežartuj! Nevidíš, že sa kvôli tebe trápim? O tom, že berieš drogy a piješ sa ešte porozprávame, teraz ma zaujíma, čo s tebou...“
„No čo so mnou? Zostáva mi maximálne 5 rokov života, tak čo tu chceš riešiť?! Môžem ti akurát tak povedať, že si odteraz začnem život užívať plnými dúškami a ty ani otec mi v tom nezabránite! Moje posledné roky budú jednoducho super!“
Matka sa na neho pozrela skúmavým pohľadom a pokrútila hlavou. „Dobre, ale sľúb mi, že nás z tohto nového života nevylúčiš a že sa naďalej budeš učiť a chodiť do školy.“
„Porozmýšľam nad tým,“ odpovedal jej a ďalej sa jej už nevenoval. Sledoval prerušovanú bielu čiaru na ceste a predstavoval si, že je to perník...
Komentáre
nezabi ho
sasuli
to, ci zomrie, zavisi od neho...
skusim dat co najrychlejsie, neboj sa
ok
lucii
choco