Ľudia proste nie sú v stave vytvoriť nejakú fungujúcu spoločnosť. Musia kibicovať, mudrovať, vymýšľať fašizmus, komunizmus a iné sračky a ak im niekto ukáže, ako by to mohlo fungovať, jediné, na čo sa zmôžu je poriadne tú ideu sprzniť a premeniť na perverznú prasačinu. Lingvistika.
Môžem uviesť množstvo príkladov tejto povahovej deformácie, ale nasrať. Za á to nik neocení a za bé to pravdepodobne aj tak všetci tušia, za cé sa aj tak nezmenia a za dé mám omnoho pálčivejšie problémy. A za é je vlastne všetko úplne jednoduché. Celý život človek čaká na všeobecne akceptovanú dohodu namiesto konkrétnosti. Zväzuje ho ilúzia. Nazvem ju vžitá predstava.
Zaujímavá je tolerancia rovnováhy. Stupeň, pri ktorej sa rovnováha stáva rovnováhou, kedy prestáva byť, síce subjektívnym, ale predsa pociťovaním. Dobra, zla, bielej a šedej. Modrej a zelenej, vlastne je to jedno. Skrátka dimenzie, ktorej je rovnováha pomyselnou deliacou čiarou a úplne novou kvalitou.
Odhliadnuc od rovnováhy s veľkým R, ktorá ako všetko abstraktné má predstavovať nejaký vzdialený ideál je tá naša každodenná ďalším posraným podvodom. Ako všetky ostatné. Aspoň tak ju vnímam.
Chcem aby to tak nebolo. Niekto určil, že ja mám byť dobrý a slušný. A ak sa tomu vedome vzopriem, príde trest. Preto som celý zjazvený a mám kopec pochybných zážitkov a skúseností. Niekto niekde proste povedal „tak tento bude musieť robiť dobré skutky“ a vytvoril tomuto svojmu presvedčeniu, že by som to mal byť ja, kontrolný rámec. Nasrať na takú rovnováhu. Kde je potom možnosť voľby? Ak mi ešte jeden príslušník hocakého náboženstva zahlási, že mám byť niečomu vďačný, lebo mi dalo slobodnú vôľu dostane do zubov.
Neviem, či som cez víkend moc chlastal, ale v toto pondelkové ráno mi svet pripomína matrix tak strašne, až uvažujem nad tým, či nezavolať do cvokhauzu, nech si ma tam chvíľu nechajú. Samozrejme len ak mi budú ochotní prehnať mozgom zopár voltov.
Všetky tie pravidlá sú len zdaním. Chytá ma paranoia? Povrchné pocity a realita nechytajúca sa na predstavy filozofov, či mysliteľov. Nerobím paniku. Niet prečo. Všetko je ilúzia. A ilúzia ublížiť nedokáže. Ak jej neuverím. Neexistuje objektívnosť.
Horizont za horizontom. Kulisy. Abstrakt.
Komentáre
teba
len tak, jak tento blog citam.
uplna pakaren, cele
zaujimave na tom je, ako to dokazes vyjadrit skupinami pismen. aj ja take scem vediet. mozno sa naucim, raz, ked budem velka. ale zasa naco? naco sa budem ucit, ked aj tak mozno zajtra skapem a bude mi to teda kokot platne?
zivot je zacarovany kruh a ja som este len malinka a asi nicomu nerozumiem.