Marek sedel v taxíku a díval sa na ubiehajúce obrazy domov. Ryšavá hriva vedľa kedysi tak dávno sľubovala len lono plné chĺpkov upravených do tenučkého pásika tak veľmi vzrušujúceho. Vyvrcholenie všetkých jeho snov. Doslova.

Klesla mu hlava. Dnes sa celý ten pásik, každý chĺpok premenil na výčitku. Prísľub extázy zas na neznámo. A strach. Jeho jediný brat, John. Mŕtvy. Možno nebol človekom, akého by si vybral za súrodenca. Nikdy si nemali čo povedať, ale bol mŕtvy. O mŕtvych len v dobrom. A bol jeho. Len jeho. Skôr než prišla Kamila a kšefty, smrť rodičov, veľký barák, kamaráti z mokrej štvrte a ubíjajúca dokonalosť. Vždy sa oň staral a vždy sa vedel postarať. A on mu  z vďačnosti pretiahol manželku a ukradol Tajomstvo. Pomsta je sladká? Za čo sa chcel mstiť? Za to, čím bol John a on nie? Za peniaze a štetky a úspech a moc? A... za Kamilu? Veď nikdy nechcel byť ako oni, pridobre poznal cenu, ktorú za idylický obraz jednej dokonalej domácnosti platia. V tom prípade sa mu to fakt podarilo. Nebyť ako oni. Byť omnoho horší. Keď závisť je smrteľný hriech.

A teraz sedí na ceste nikam so ženou, ktorá by mohla byť Kamilou. S Kamilou, ktorá by mohla byť úplnou cudzinkou. Čas beží. Marek dvíha zrak. Pomaličky. Členky, lýtka, stehná, prsia, krk, nádherné, nádherne plné pery a oči. Olizne si náhle tak suché pery. Otvorí ústa. Prehovorí.

„Kto si?“

Žena takmer ako Kamila sa usmiala. A vraj život nie je ako béčkový román. Otvorila ústa.

Nu, na viac som sa nezmohol... Nejak nie som vo forme, snáď nabudúce.