Autobus praskal vo švíkoch. Bola dopravná špička. Šofér otvoril dvere. Ľudia z neho ešte nestačili povystupovať a už sa doň chaoticky sypala ďalšia hŕstka. V mäteži ich tiel som postrehla bielu palicu. Strnulo ju držala v rukách mladá, dlhovlasá dievčina. Dav ju vlastne posunul ku dverám. Opatrne pokladala nohy na vysoké schody. Evidentne tápala v tme. Všetky sedadlá boli obsadené. Pozorne som mapovala situáciu. Sledovala som reakciu ľudí. Okamžite sa postavila žena v stredných rokoch, uvoľnila svoje miesto a pomohla dievčine aj s usadením.

Zaradovala som sa. Potešil ma fakt, že ľudia nie sú tak bezcitní. Cesta ubiehala pomerne rýchlo, ľudí v autobuse ubúdalo. Môj pohľad vždy nevdojak zablúdil smerom k nevidomej slečne. Patrí jej môj skutočný obdiv. Z dievčiny obdivuhodne vyžarovala pozitívna energia. Aj napriek svojim nevidomým očiam žila, a pokojný úsmev doslova skrášľoval jej bledú tvár. Vystupovali sme na rovnakej zastávke. Ochotne som jej podala ruku a pomohla vystúpiť. V tomto momente som pochopila skutočnú cenu nášho života...