Každý rok má 365 čarovných dní, nikdy sa neopakujú a každý z nich má svoju silu. Patria 12-tim kúzelníkom, ktorí si ich pre dobro ľudí na Zemi nepožičiavajú. Pred dávnym časom požičal Január Augustovi jeden deň a vznikla z toho hotová pohroma, ľudia skoro pomrzli od zimy, nevychádzali z domov a nadávali na celý svet. Aj zvieratká sa len nechápavo pozerali a začala sa medzi nimi bitka o potravu. Ako keby sa na chvíľu zastavil celý svet. Najväčšiu radosť ale mali deti, kto to kedy videl, v auguste stavať snehuliaka?! Od vtedy je požičiavanie dní zakázané. Najviac práce má kúzelník December, má veľké čaro. Pripravuje ľudí na Vianoce, chystá im bielu cestu vyzdobenú vianočnými ozdobami a anjelskou hudbou, aby sa dotkli každého srdca. Ľudia sú veľmi uponáhľaní, obchody preplnené, každý má plné ruky práce, tašiek, v školách sa píšu záverečné písomky, pečie sa, upratuje, vyzdobuje, stavajú sa snehuliaci, každý sa ponáhľa domov, kupujú sa darčeky, odvšadiaľ znie vianočná hudba, deti počítajú dni a píšu Ježiškovi svoje priania. Ale aj keď sa všetci kamsi náhlia, sú k sebe milší, majú otvorené srdcia, vymýšľajú pre seba prekvapenia, dospelí sa vracajú do spomienok pod vianočný stromček a deťom žiaria očká radosťou a očakávaním. Vianočný čas na Zemi je plný farieb, vôní, hudby a radosti.

K Vianociam patria neodmysliteľne anjeli, sú všade.. V piesňach, básničkách, na oknách, na stromčekoch, na baliacom papieri, v každom výklade, reklame, časopise.. Anjeli medovníkový, čokoládový, marcipánový, cukrový, vanilkový, kreslený, vyšívaný, farebný, zlatý, zo snehu, zo slamy, z dreva, z papiera.... December je ako keby mesiacom anjelov, strážia nás na každom kroku a aj dospelý si v hĺbke srdca spomenú na to, ako strážili ich sny, keď boli malí.

Aj v nebi majú plné ruky práce, každý má pridelenú nejakú úlohu.. Tí najmenší anjelikovia majú na starosť výzdobu, ďalší nacvičujú nové piesne, iní upratujú, skupinka ďalších sa stará o anjelskú poštu, čítajú listy detí a chystajú darčeky, ďalší sa starajú o snehový pokrývku, ďalší majú za úlohu sypať do ľudských sŕdc anjelský prach, aby spievali spolu s anjelmi vo vianočnej nálade, ďalší pečú sladké medovníky, iní strážia diaľnice, ďalší kontrolujú či všetko beží tak ako má. Iba malý Benjamín, anjelik s ryšavými vláskami a snehobielou košieľkou sa túla nebom a chce veľmi pomáhať, a pritom zažiť nejaké dobrodružstvo. Anjel Rafael, ktorý rozdeľoval úlohy a tiež mal plné ruky práce na Benjamína zabudol. Bol ešte malý, strašne zvedavý, tak veľmi túžil byť užitočný a po dobrodružstve. Keďže nemal pridelenú úlohu, snažil sa pomáhať všade kde sa objavil, ale buď ho to rýchlo unudilo, alebo niečo poplietol a radšej ho poslali preč. Naposledy pomáhal v oddelení Anjelskej pošty, ukladal na kopu vybavené listy, ale myšlienkami bol úplne niekde inde.. a tak si ani neuvedomil, že listy už úplne pomiešal, listy detí zo Slovenska sa pomiešali s listami detí z Číny a Ameriky. A keby ešte nestačilo, stihol rozliať atrament, do ktorého namáčal anjelskú pečať. Košieľku mal flakatú od atramentu. Keď to anjel Teodor zistil, veľmi sa nahneval a poslal malého Benjamína preč. Bol z toho smutný, nespravil to úmyselne, iba chcel byť užitočný. Tak si sadol na najbližší obláčik a pozoroval prípravy na Vianoce na Zemi. Vyzeralo to ako vo veľkom lunaparku. Ľudia chodili zo strany na stranu, vo vzduchu lietali preplnené lietadlá, na cestách bolo plno áut. Všade žiarila vianočná výzdoba, hrala vianočná hudba, rozvoniavali pečené medovníky, sviečky žiarili ako jasné hviezdičky a Zem sa ligotala ako jasná loptička, mala príjemnú veselú atmosféru. Malý Benjamín sa nemohol vynadívať, veľmi ho to lákalo vzlietnuť na Zem, ale na to bol ešte malý a ešte neskončil Anjelskú školu. Také sú anjelské zákony, na Zem môžu iba anjeli, ktorí zložia v škole Anjelskú skúšku a Anjelský sľub. Na to všetko bol Benjamín ešte malý, ale často sníval o tom, ako raz bude pomáhať ľuďom a držať nad nimi svoje ochranné krídla. Prišiel Štedrý deň, v nebi už bolo všetko prichystané, vyzdobené najkrajšími ozdobami, aké si len viete predstaviť, ozývali sa anjelské zbory, všetci mali slávnostnú náladu a oblečené zlaté košieľky. Malý Benjamín si spieval svoju obľúbenú pesničku a s ostatnými malými anjelikmi balil ešte posledné darčeky. Anjel Rafael ho jedným očkom sledoval, aby sa uistil, že na darčekoch robí pekné mašličky. V nebi musí byť všetko dokonalé. Keď bolo všetko hotové, mali anjeli chvíľu pre seba. Každý robil čo uznal za vhodné, veľkí anjeli zvolali poslednú vianočnú poradu, iní sa hrali anjelské hry, alebo si na chvíľu pospali. Tak urobil aj malý Benjamín. Našiel si malý obláčik pri anjelskej bráne, aby ho nič nerušilo. Sníval sa mu krásny sen o tom, ako ho poslali na Zem niekoho zachrániť. Zrazu sa ozval zvonček na nebeskej bráne, prišla pošta, Benjamín vyskočil a utekal k bráne. Chvíľu čakal na to kým príde anjel Michael s veľkým kľúčom. Ale nikto nechodil, Benjamín bol veľmi zvedavý, prekračoval z miesta na miesto, krútil sa a obzeral či niekto nepríde. Nakoniec to už nevydržal a rozbehol sa k anjelskej bráne, na zemi ležala červená obálka. Červená.. pomyslel si Benjamín, stalo sa niečo vážne. Nebeská pošta nie je obyčajná, anjeli dostávajú správy o všetkom čo sa na Zemi deje. Aby sa im lepšie triedili, rozdelili si ich do farebných obálok. V bielych obálkach sú obyčajné správy, napr. keď niekto spí alebo pokojne pracuje.. vtedy sa vie, že ľudia sú v bezpečí a nič zlé im nehrozí, žlté obálky znamenajú, že niekto niekoho spoznal a je nádej na dobré priateľstvo, zelené obálky znamenajú, že niekto urobil dobrý skutok, tie majú anjeli veľmi radi, zlaté obálky znamenajú, že sa niekto nový narodil, ružové obálky znamenajú, že sa niekto zaľúbil, oranžové dobrú náladu, strieborné, že niekto potrebuje pomoc, červené znamenajú dôležitú správu, často napr. nebezpečenstvo alebo smútok zo samoty. Modré obálky znamenajú príchod návštevy a čierne obálky, tie ktoré anjeli nemajú radi, znamenajú, že na Zemi niekto spravil zlý skutok. Našťastie tých dobrých je ešte stále viac ako tých zlých. Benjamín tam stál s obálkou v malých rúčkach. Potajomky sa obzeral či sa niekto neblíži, chodba bola prázdna, spomenul si, že anjel Michael, je na porade. Pomaly otvoril červenú obálku, bol tam malý lístok napísaný anjelským písmom. Presne vedel, čo to znamená, niekto na Zemi sa cíti veľmi smutný a poslal do neba úprimnú tichú modlitbu. Benjamínovi sa zachvelo srdiečko, vedel, že dole ešte ísť nemôže, ale jeho túžba a poslanie pomáhať, boli silnejšie ako anjelské zákony. Brána bola zamknutá, no vedľa nej bolo malé okno, na ktorom si anjel Michael pestoval krásne farebné muškáty. Benjamín sa postavil na špičky nôh a čo najtichšie otvoril okno, vyliezol hore a vzlietol.  V tej chvíli po chodbe kráčal Ježiško, presne vedel, čo sa stalo a aj keď má svojich anjelov veľmi rád, poslúchať sa musí, preto zaviedol v nebi pravidlá. Ale dnes mal narodeniny, vedel aké má Benjamín čisté a šľachetné srdiečko, iba sa usmial a Benjamínovi malý priestupok odpustil, urobil výnimku, vedel presne ako to celé dopadne. A s úsmevom sa pobral na svoju oslavu. Benjamín pristál na Zemi, srdiečko mu vzrušene bilo, chcelo sa mu od radosti tancovať, ale vedel, že na to nie je čas, niekto potrebuje jeho pomoc. Zrazu počul tú krátku ale úprimnú modlitbu čisto a hlasno, nevedel ktorým smerom ísť, Zemský zemepis ešte v škole nepreberali, ten sa učí až vo vyšších ročníkoch, na to bol ešte malý. Ale anjeli sú anjelmi preto, aby si poradili so všetkým možným i nemožným. Vybral sa teda doprava, celú cestu sa pozeral na krásne vyzdobené námestie, nakukol do dreveného Betlehemu, pozeral ľuďom do okien ako si rozbaľujú darčeky a hrial ho príjemný pocit, že ľudia sú šťastní. Rozosnežilo sa a biele snehové vločky vyzerali na jeho ryšavých vláskoch ako hviezdičky. Prešiel okolo nemocnice, kde sa práve narodilo malé dievčatko- Evička. Vzlietol hore na siedme poschodie a cez okno jej zakýval, bola v náručí svojej mamičky a venovala mu krásny úsmev. Vianočné dieťa, pomyslel si a usmial sa.. Znova mu v ušiach zaznela tá tichá modlitba. Vedel, že sa vybral správnym smerom. Prechádzal okolo obchodu s hračkami a vo výklade bol veľký tučný papierový anjel, držal v rukách harfu. Rozosmial sa, pretože mu veľmi pripomenul jeho učiteľa hudby Harfiela. Prešiel dlhý kus cesty, cestičky ho viedli doprava, doľava, krútili sa ako hlavolam. Malý Benjamín bol už trochu unavený, tak si sadol na osamelú lavičku. Zrazu sa niečo pod ním pohlo. Sklonil sa a našiel tam malé schúlené špinavé vystrašené šteniatko. Vzal ho na ruky a pritúlil si ho k sebe. Šteniatko mu z vďačnosti olizovalo tvár a aj keď ešte nevedelo, že je to anjel, cítilo sa v bezpečí a z očiek sa mu dalo čítať vrúcne poďakovanie. Malý Benjamín bol rád, že má nového malého priateľa, zrazu sa znova ozvala úprimná modlitba, šteniatko nastražilo ušká ako keby ju počulo tiež. V nebi už zatiaľ skončila slávnostná večera, všetci už vedeli, kde je Benjamín a aj keď ostatní malí anjelikovia netrpezlivo čakali na jeho návrat,  veľkí anjeli nejavili žiadne známky znepokojenia. Boh sedel za vrcholom stola a keď uvidel, že Benjamín je veľmi blízko, vstal, zobral zlatý hviezdny prach a rozhodil ho na Zem, to bolo znamenie pre Benjamína. V tej chvíli počul krátku modlitbu hlasno a zreteľne: „Ahoj Bože, nájdi prosím moje šteniatko, vzdám sa všetkých darčekov a budem poslúchať, bez Hviezdičky nebudem šťastná.“ Benjamínovi sa od smútku, ktorý cítil z tých krátkych slov, roztriasli krídla. Zrazu vedel kam ísť, o 5 ulíc ďalej stál malý domček s červenou bránou a snehuliakom v záhrade. Pomaly sa s Hviezdičkou priblížil k oknu, šteniatko mu skoro vyskočilo z rúk, chvelo sa od radosti. Benjamín sa usmial, vedel, že je už doma a odrazu mu v hlave prebehol ako keby film toho, čo sa stalo. Malá Kristínka bola pred dvomi dňami s Hviezdičkou na prechádzke v parku, šteniatko šantilo a tešilo sa zo snehu. Fúkal vietor a odnášal rôzne pohodené papiere. Hviezdičke sa to veľmi páčilo a naháňala sa s nimi. Skákala a behala, Kristínka robila do snehu anjelov a stavala snehuliaka. Šteniatko sa ani nenazdalo a dostalo sa veľmi ďaleko. Stratilo sa.  Ostalo vonku celkom samé, prestrašene sa túlalo ulicami a čakalo, že si ju Kristínka nájde. Dievčatko bolo z jej zmiznutia veľmi smutné, všade ju hľadali, ale márne.. Benjamín nazrel cez okno, na posteli videl ležať malé dievčatko so slzami v očiach, skláňala sa nad ňou mamička a snažila sa ju utešiť. Benjamín naposledy Hviezdičku pohladil a položil ju opatrne na zem.  Hviezdička v tej chvíli spustila rozkošný štekot, ako keby volala: „Kristínka, už som tu, nikdy ťa už neopustím.“ V tom sa otvorili dvere a z nich vybehlo malé dievčatko, také radostné zvítanie Benjamín ešte nevidel, zakýval Hviezdičke na rozlúčku a tá mu venovala krásny psí úsmev, zmizla s Kristínkou za zatvorenými dverami. Malý Benjamín bol na seba veľmi hrdý, jeho sen o dobrodružstve sa splnil, chvíľu skákal a poletoval, až kým sa ho nedotkla únava. Vzlietol hore a pobral sa domov. Pri nebeskej bráne ho už čakali zástupy anjelov a boli veľmi netrpezliví. Keď sa Benjamín objavil, zazneli na jeho príchod oslavné piesne, ktoré spievali zbory anjelov s tými najkrajšími hlasmi, všetci boli na neho hrdí. Také privítanie vôbec nečakal a veľmi mu odľahlo, že aj Boh má dobrú náladu a nehnevá sa. Benjamín svojim kamarátom porozprával, čo všetko na Zemi videl a potom sa pobrali na vianočnú oslavu, kde spoločne oslávili Ježiškove narodeniny. Po oslave potom zaspal sladko vo svojej postieľke a sníval ďalší pekný sen.