Veľkým problémom čistého a chladného rozumu, ktorému podlieha väčšina ľudí a ktorý žiaľ nepatrí medzi to najvyššie, čím by sme sa mali riadiť je to, že má problémy s morálnym, alebo etickým rozmerom. Rozum je totiž čosi dôsledne účelového, čo hľadá predovšetkým vlastný prospech.

Ľudia, riadiaci sa iba rozumom samozrejme vedia, že spoločnosť musí mať určité pravidlá a zákony, aby mohla dobre fungovať. Avšak na základe chladnej rozumovej účelovosti, hľadiacej na vlastný prospech sú často tieto pravidlá a zákony porušované. A to dokonca paradoxne i tými, ktorí ich sami tvoria. Viď nečestnosť a bezcharakternosť na politickej scéne.

Z tohto dôvodu to s účelovo kalkulatívnou, rozumovou spoločnosťou, bez pevnej opory v mravnosti ide od desiatich k piatim. Ľudí, ovládaných účelovosťou rozumu totiž zaujíma predovšetkým vlastné obohatenie. A to hoci aj na úkor iných ľudí, iných národov, či celej našej planéty, čo má za následok, že v stále väčšom úpadku mravnosti a morálky a v stále viac sa rozrastajúcej chamtivosti a egoizme spejeme rýchlo k veľkému kolapsu.

Áno, všetko zlé, falošné a pokrivené pochádza buď z čistého rozumu, alebo zo vzájomného spojenia rozumu a pudu. Všetko zlo teda vzniká orientovaním sa na nízke hierarchické stupne štruktúry našej osobnosti, ktoré nie sú korigované a usmerňované najvyšším stupňom hierarchie, čiže citom.

Samozrejme, že rozum nám priniesol i množstvo dobrého a pozitívneho. Bez jeho korekcie citom však zostáva chladný a až bezohľadne účelový. Popri mnohých dobrých veciach preto so sebou zároveň prináša obrovské množstvo zla a nešťastia.

Skutočné a pravé dobro môže vzniknúť jedine vtedy, ak človek vníma svoj cit a riadi sa jeho podnetmi. Ak sa teda vnútorne orientuje na najvyšší stupeň hierarchickej štruktúry vlastnej osobnosti. Jedine v tomto sa skrýva samotná podstata ľudskosti a možnosť konania skutočného dobra.

Rozhodujúcou a najpodstatnejšou otázkou teda zostáva, akým spôsobom sa dopracovať k jasnému vnímaniu vlastného citu, ktorý je najväčším pokladom nášho vnútra a ktorý nás vždy nabáda iba k dobrému?

Ako sme už hovorili v predchádzajúcom článku, existujú ľudia ktorí majú dojem, že sa riadia svojim citom, avšak žiaľ, vo svojej nevedomosti o základnej stavbe vlastného vnútorného života sa riadia svojimi pocitmi namiesto citu. Čiže tým druhoradým, čo nasleduje až po cite. Teda ako nám samotný pojem napovedá – pocitom.

Na základe svojej nevedomej zámeny citu za pocit musia potom skôr alebo neskôr naraziť a upadnúť do problémov, či dokonca do nešťastia. A ak sa zopár krát takto popália, zatrpknú vo vzťahu k svojmu vnútornému hlasu a povedia si, že sa už radšej budú riadiť iba rozumom. Netušia ale, že v pocite, ktorý ich sklamal a ktorý si omylom zamenili za cit má prsty rozum. A práve jemu sa od tej chvíle hodlajú plne dôverovať.

Ako však môže človek odlíšiť pocit od citu, aby sa mohol riadiť už len citom a vydať sa tak na cestu skutočného dobra a pravého človečenstva?

Prvým poznávacím znakom citu je rýchlosť. Cit totiž zvažuje bleskurýchle. Preto sa i zvykne hovoriť, že prvý dojem je správny. Pocit je o trochu pomalší, pretože sa na ňom podieľa rozumové zvažovanie.

Druhým rozlišovacím znakom toho, čo pochádza od citu a čo naopak od pocitu je princíp všeobecného dobra a ušľachtilosti. Všetko, čo tento princíp dobra a ušľachtilosti obsahuje, pochádza určite z citu. Jednoduchým poznávacím znakom všetkých podnetov citu je teda princíp spravodlivosti, ohľaduplnosti, ľudskosti, mravnosti a ušľachtilosti. Naopak všetko, čo nie je pevne ukotvené v týchto a podobných vysokých princípoch a teda nesie v sebe určitú väčšiu, alebo menšiu mieru nečistoty, neušľachtilosti a egoizmu pochádza určite z pocitu.

Kto chce, môže si v tejto súvislosti urobiť malý pokus. Skúsme si povedať: mám taký negatívny pocit. A následne: mám taký negatívny cit.

Ak budeme vnútorne skúmať tieto dve vety vycítime, že v druhej vete niečo nesedí. Že sa jednoducho ťažko vyslovuje.

Prečo? Lebo cit môže byť len dobrý a pozitívny! Cit nebýva nikdy ničím zakalený. Zakalený môže byť len pocit.

A mimochodom, ak tieto dve vyššie spomínané vety v sebe práve takýmto spôsobom vyciťujeme, ide jednoznačne o hlas nášho citu. Ten nám napovedá, čo je správne. Musíme sa teda iba pousilovať stať sa schopnými tento hlas v sebe vnímať neustále.

A vždy dokonale a neustále sa ho môžeme naučiť vnímať iba cestou dobrého chcenia. Cestou zásadného životného rozhodnutia konať už len dobro. Dobro v zmysle všeobecného dobra pre všetkých.

Našim vážnym úsilím o dobro sa bude čoraz viacej stenčovať múr našich pocitov, ktoré nás doteraz oddeľovali od vnímania čistého citu. A ak vo svojom konaní dobra neustaneme, časom úplne zmizne stena nízkych pocitov, zahaľujúcich naše čisté cítenie a my nájdeme stratené spojenie so svojim citom.

Vzbĺkne v nás ako jasné svetlo a my sa staneme bytosťou citu! Bytosťou, ktorej všetky nižšie stojace hierarchické stupne osobnosti sú plne podriadené a usmerňované najvyšším hierarchickým stupňom, čiže citom.

Potom pochopíme, že až v tejto chvíli a v tomto momente sa pred nami otvorila brána k skutočnému životu a k pravému človečenstvu, pretože sme sa konečne dokázali vymaniť z otroctva nižších hierarchických stupňov svojej osobnosti, ktorým sme až doteraz nedôstojne podliehali.

Otvoria sa nám oči a uvedomíme si pravé a skutočné hodnoty. Znovuzrodíme sa v realite ducha a staneme sa plnohodnotnými osobnosťami, ktorými sme dovtedy neboli. A to je niečo, čo rozhodne stojí za to! To je totiž rozdiel ako deň a noc. Rozdiel, veľmi podobný priepastnému rozdielu medzi človekom a zvieraťom. Alebo presnejšie povedané polozvieraťom, ktorým sme boli dovtedy, kým sme podliehali tomu nízkemu v sebe.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š