Júlia pribehla k magnetofónu a stíšila hudbu. Karolína sa len s hrôzou prizerala. Taro aj so slečnou sa naraz otočili smerom k Júlii a jej sestre.

„Zábava práve skončila, vypadnite,“ rázne povedala Júlia, „obidvaja!“ dodala.

„Tu ma nikto vyhadzovať nebude.“ vzápätí reagoval Taro a zdrapil prostitútku za ruku a ťahal ju ku dverám. Násilne ju vyhodil za dvere a na zem jej hodil oblečenie. Za ňou vyhodil aj Júliu a zabuchol, zamkol dvere.

„Že sa nehanbíš.“ povedala Júlia prostitútke, ktorá kľačala ešte nespamätaná na zemi a medzi oblečením hľadala podprsenku. Pozrela hore na Júliu.

„A čoho by som sa mala? Je to pre mňa len obyčajný zákazník, ako každý iný.“ povedala, postavila sa a začala sa obliekať.

„Pozri, čo sa tu kvôli tebe deje.“ hovorila jej Júlia, zatiaľ čo sa obliekala.

„Pozri sa ty žiarlivá trúba, keby si mu dávala, tak si ma neobjedná.“ Povedala, nastúpila do výťahu a zavreli sa za ňou dvere. Ty máš dobré nízke IQ, nečudujem sa, že robíš to, čo robíš – pomyslela si Júlia. Vnútri bytu sa odohrávala hádka.

„Odchádzame.“ oznámil Taro Júlii.

„Prosím? Ja s tebou nikde nejdem.“ povedala a v tom jej dal facku.

„Toto si spravil posledný krát. Nikam s tebou nejdem.“ kričala. Júlia to počula až von, ale nemohla nič robiť, nemala so sebou telefón a v tom si uvedomila, že pôjde rýchlo k susedom zavolať políciu. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Polícia prišla do 10 minút a otvorili sa dvere a Taro držal Karolínu za ruku aj so zbalenou taškou a kuframi a vychádzali z bytu.

„Kaja??“ pýtala sa nechápavo Júlia.

„Odchádzame.“ povedala Karolína a šla do výťahu.

„Teraz? A čo ta hádka?“ pýtala sa aj pred policajtmi.

„Menšia partnerská kríza.“ hovorila so slabým úsmevom.

„Čo tu robia tí policajti?“ pýtal sa Taro.

„Tých som zavolala na teba, ako si tu ziapal po Karolíne. Až von ťa bolo počuť.“ hovorí bezradne Júlia.

„Neboj, všetko je v poriadku.“ povedala Karolína a nastúpila do výťahu. Za ňou aj Taro a ozvalo sa len hučanie výťahu a Taro s Karolínou šli dole.

„Pozrite sa, slečna. Keby nás volali vždy pri takýchto hádkach partnerov alebo manželov, tak by sme nerobili nič iné, len chodili po domácnostiach. To by sme sa nevolali polícia, ale krízová poradňa. Zvážte, čo urobíte nabudúce. Dovidenia.“ Pozdravil a zavolali si výťah. O chvíľu vyšiel výťah hore, nastúpili a odišli. Júlia neverila vlastným ušiam. Dvere do bytu ostali otvorené a tak vošla dovnútra. Nič nechápala. Snažila sa pospájať si súvislosti, ale nič jej nešlo do hlavy, mala v nej úplný zmätok. Na zemi zbadala kvapku krvi.

Petra sa s Orefom bavili v bare až takmer do rána. Z baru odchádzali tesne po štvrtej.

„Tak, sú asi 4 ráno, len na to dobre nevidím...“ lalotala Petra v značnej nálade.

„Už je skoro svetlo, kam ideš?“ spýtal na to Oref.

„Asi.. asi domov.“ hovorí.

„Ale veď predsa domov ťa už čaká. Nový. Len si musíš vybrať, hovorím ti to každý deň a ty to nie a nie pochopiť.“ zdôrazňuje jej.

„Vieš ako. Nedá sa.“ začala hovoriť.

„Tam je taxík, choď teda k tomu tvojmu Tomovi.“ povedal jej posmešne. Šli k taxíku a Petra ako nastupovala, tak sa jej vyzula lodička. Oref ju zdvihol, hodil ju do auta a nastúpil.

„Ty moja popoluška.“ povedal jej a takmer ju priľahol.

„Kam to bude?“ spýtal sa už šofér, keď mu dochádzala trpezlivosť.

„Domov.“ povedala Petra, pričom si ani neuvedomovala, čo hovorí.

„To je?“ pokračoval.

„Jáj.“ povedala a bola ticho.

„Na Konvalinkovú, ja ti poviem potom.“ povedal Oref.

Júlia sa ráno zobudila s pocitom, akoby sa naozaj udialo to, čo sa jej snívalo. Snívalo sa jej, že prišiel ku nej domov Tomáš a všetko si vysvetlili. Ona stále nevie, prečo sa Tomáš na ňu hnevá, aj keď netuší, že v skutočnosti je to len veľké nedorozumenie, za ktorým je Petra. Zobrala do ruky mobil a zavolala Tomášovi. Teraz jej zdvihol.