Z autobusu sme vystúpili na mieste, o ktorom pán hovoril ako o Čertovici. Z Bratislavy som bola zvyknutá na to, že popri ceste sú chodníky. Ale tu popri ceste bol dva metre vysoký snehový mantinel, v ktorom sa strácali aj dopravné značky.

Pred siedmou to na Čertovici vyzeralo, akoby tu parvoviróza či iná pliaga vyhubila všetko živé. Pusto a ticho. Všetko pozatvárané. Tak som im tam aspoň radostne zabrechala do toho ticha.

Za dverami neďalekého domu, o ktorom pán hovoril, že je to dom Horskej služby však bolo počuť akési zvuky. Môj pán tam zamieril:

„Dobrý deň. Neviete, prosím, ako to vyzerá na hrebeni? Je tam prešliapaná nejaká stopa?„

„Neviem vám povedať, predvčerom som videl akúsi stopu kúsok vyššie nad vlekom, ale ako to vyzerá ďalej neviem.„ odpovedal záchranár.

„A štvorka lavínový stupeň?„ spýtal sa pán v obavách, aby nás záchranár od cesty neodradil.

„Na hrebeni sa nemusíte báť, len si dávajte pozor na preveje, ale či budú naľavo alebo napravo od cesty, to vám neviem povedať. A ohláste sa, keď dorazíte na Štefáničku...„

Pán s pani sa tomu do červeného oblečenému človeku poďakovali, vyštverali kúsok do svahu a nasadili si na nohy veľké červené čudá. Hovorili im snežnice a kráčali v nich ako kačice. Vydala som sa za nimi do kopca a bola to paráda.

Borila som sa do toho žiarivo bieleho snehu až po brucho, ale aj tak som bola rýchlejšia ako šéfovci. Hore na kopci trochu fúkalo. Musela som zažmúriť oči a panička povedala, že vtedy vyzerám ako Číňan. Ale čo som ja nejaký pekinéz alebo chocholatý pes? Ja som predsa labradorka k svetu!

Pán šliapal stále ďalej a pani začala zaostávať. To mi robilo starosti. Behala som striedavo od jedného k druhému a zisťovala ako a či vládzu. Čo vám budem hovoriť, z Čertovice na Donovaly je to 50 km, ale ja som nabehala aspoň tri krát toľko.

Kráčali sme už asi dve hodiny, keď sa zrazu na obzore zjavila svorka čudných psov. Predstavte si – na hlavách mali rohy! Chcela som sa s nimi ísť pozdraviť a zistiť, čo sú zač, ale pán ma nepochopiteľne práve vtedy pripol na vôdzku a držal ma na nej tak dlho, až kým tí čudní psy, ktorým panička hovorila kamzíky, pomalým rozvážnym krokom nezmizli za obzorom.

Po štyroch hodinách sme konečne prišli k akémusi kamennému domčeku.

Dokončenie zajtra