Zatváraš ma do škatuľky citov,
zaspávam sám v pustine stien.
Vesmír spájaný pomocou nitov,
neviem, či dotknúť sa ťa smiem.

Neistota ti napĺňa vedomie hnevom,
pery miesto bozkov vrhajú ti blesky.
A ja hľadám v pauzách pre lásku prielom,
a v hodinách presúvam padajúce piesky.

Neha milencov je len spomienkou,
a ja zasa stojím opustený uprostred sveta.
Maličkosť ti je ďalšou zámienkou,
ja padám na kolená sťa malé dieťa.

Neviem, čo je deň a či noc ma máta,
prázdnom sa mi napĺňa svet.
Z dlaní padajú mi tvorivosti mojej dláta,
a cítim sa sťa odtrhnutý kvet.

Kde je lásky tvojej sladká voda,
kde sú tvoje nežné dotyky vyfarbené citom.
Možno som muž so synonymom nuda,
ten, čo omylom prešiel tvojim sitom.

Som strašiak uprostred poľa,
a vrany sa mi nahlas smejú.
Už opúšťa ma ľudská vôľa,
bohovia mi na hlavu popol lejú.

Čo osud v kotle svojom zasa navaril,
či komédiu alebo azda akúsi drámu?
Mňa vodopád žiaľu razom obaril,
si pilierom môjho srdca chrámu.

A tak hľadám v pauzách pre lásku prielom,
kým presúvam padajúci piesok v hodinách.
Som možno blázon, čo je božím dielom,
a možno slepec, čo blúdi v temných slatinách.