Po poslednom páde som si myslel, že som sa znova na dlho odrazil a pôjdem hore...ale teraz mám strach, aby ten vzlet netrval len krátko. Bol som pekne rozbehnutý, no prišla brzda...nevydarená skúška a choroba...teraz sa bojím, že to všetko na mňa znova padne, stiahne k zemi a doslova zasype...

Choroba nás vždy prinúti zastaviť sa a zamyslieť sa...len teraz to naozaj nechcem...nemám čas! Je toho teraz tak veľa, že som nemal ani čas myslieť na Teba a možno som už ani nemal chuť...no potom som Ťa videl, stačil jeden Tvoj úsmev a mne sa zakrútila hlava...stratil som nový smer a teraz mám problém nájsť ho znova...udržať sa a nespadnúť späť...

Stojím, aspoň chvíľu, nemôžem ísť ďalej, tá choroba je silnejšia ako moja chuť ísť...tak premýšľam a naberám silu...áno, mám len medzipristátie, doplním "palivo" a idem ďalej...aj bez Teba...