Bola búrka. Strášna ako ešte nikdy nezažil. Kľačal sám na vŕšku, plakal. Cítil smútok a strach... Cítil ten dážď, každú kvapku, ktorá sa miešala s krvou. Krvou na jeho rukách. Cítil tú burku akoby bola jeho súčasťou. Niečo také sa dialo aj v jeho duši. Zvádzal boj, boj muža proti mužovi. No nepriateľ bol rovnako mocný ako on, bol to on sám, jeho tienistá stránka. Vedel, že sa jej musí postaviť, poraziť ju, prijať svoj osud.

Bol odsúdencom. Tušil, že ho čakala smrť. Smrť za to, že sa bránil. Za to, že zabil, že zabijala jeho tienistá stránka. "Bolo to v sebaobrane..."  mu celý čas znelo hlavou, počúval jej hlas a chcel sa mu vzoprieť. Vedel, že zabiť nemusel, stačilo ho poraziť. No neovládol sa, zvíťazila temnota. Týmto činom stratil celý svoj život. Mohol utiecť, ale to nespravil, chcel trpieť za čin, ktorý spáchal. No predtým, ako sa vydá do rúk pánom, aby bol odsudený, chcel sa postaviť tienistej stránke. Preto opustil mestečko a svoj život, preto sa vydal na túto cestu.

Tušil, že už je na konci svojej cesty, no stále nevedel ako jej má postaviť. vtedy ho zasiahla táto búrka, vrátili sa mu spomienky na jeho čin. Padol na kolená a plakal. Pomedzi slzy spozoroval tieň, tmavé obrysy postavy. Hľadela naň, smiala sa mu. Vedel kto to je. Vstal a bežal za ňou. Otočila sa a unikala mu. Bežal za ňou až do ruin starého hradu. No bolo tam svetlo. V rohoch sa mihotali plameňe sviec. To miesto mu nahaňalo strach. Postava zastala, otočila sa k nemu, ale nevidel jej tvár a napriek tomu vedel proti komu stojí.

"Vítaj v svojom novom domove..." prehovoril hlas, ktorý poznal.
"Ako to, že si tu? Veď neexistuješ."
"Neexistujem? A proti komu si chcel potom bojovať?"
"Proti tebe, ale nevedel som, že si skutočný."
"Som skutočný rovnako ako ty, pretože ja som tvojou súčasťou."
"Viem to a preto ťa chcem zabiť, zbaviť sa ťa, potrestať ťa za všetko čo si urobil."
"Ale to znamená, že zomrieš ak vyhráš a zomrieš ak prehráš."
"Ale ty zomrieš spolu so mnou..."
"No len keď zvíťaziš ty. Keď zvíťazim ja..."

Tieň na ňho zaútočil, ale on vedel, že k tomuto boju dôjde. Bol naň pripravený, vlastne ho chcel. Tasil meč a postavil sa na obranu. Bojoval s ním, bojoval so sebou. Zranil sa. Tieň mu mečom poranil ruku. Vzkypel zlosťou. Neznámy pocit sa rozlieval jeho telom. Chcel ho zabiť za všetko čo vykonal. Chcel sa pomstiť za zničený život. Zaútočil celou silou a smrteľne zranil tieň. Počul padať na zem jeho telo. Ten úder o zem mu rezonoval hlavou. Chcel sa uistiť, že je mrtvý tak ho ešte párkrat bodol. Zrazu začal strácať silu, vedomie.

Pomaly sa mu začalo vrácať vedomie. Nevidel, nič necítil. Vedel len myslieť. Keď v tom sa z tmy, ktorá ho rozprestierala ozval známy hlas. Jeho hlas...

"Vyhral som, myslel si si, že nado mnou zvíťaziš... Ako si sa mýlil, víťazom som bol už keď si prišiel za mnou. Vedel som čo chceš urobiť, ja som riadil tvoje kroky, aj keď ty si si myslel, že si svojim pánom. Nechal si sa viesť hnevom, pomstou. Prišiel si až sem, na miesto, ktoré neexistuje, ktoré je myšlienkou. Bojoval si a zabil si. Myslel si si, že si zabil mňa, ale zabil si seba. Hnev, ktorý si do toho vložil ma oslobodil a teba zahubil."

Hlas stíchol, bol už len spomienkou. Zrazu zaznel detský nárek. Otvoril oči. Stál tam, kde videl predtým tieň. On bol tým tieňom. Videl kľačajúcu postavu, zdalo sa, že plače. Bol to on. Postava vstala a bežala za ním. Neutekal. Čakal, pokiaľ príde k nemu.

"Kto si?" spýtal sa postavy.
"Som ty, ty si už len spomienka, nemôžeš zasiahnúť. Budeš trpieť, nebudeš žiť, budeš len prežívať. Viem bol si dobrý človek, no zvíťazil som ja. A budeš trpieť,keď uvidíš aké zlo napácham. Budeš cítiť všetkú tú bolesť, čo napácham."

Postava sa rozbehla k dedine. Nemohol ostať, neznáma sila ho ťahala za postavou. Bol vlastne jej tieňom. Znovu počul detský plač, no teraz vedel prečo dieťa plače, videlo ako zomieraju jeho rodičia a ono bolo na rade...