Existuje však aj iný pohľad na život. Pohľad nie len zdola, od hmoty, ale tiež zhora, z ducha. Pohľad, predstavujúci určitú nadstavbu nad vnímaním väčšiny ľudí, neschopných ani len vo svojom myslení prekročiť hranice hmoty.

No a z tohto duchovného pohľadu sa multikulturalizmus javí úplne inak, pretože práve duchovné Zákonitosti určujú každému človeku miesto na zemi. A síce miesto jeho pozemského zrodenia, kde má žiť, pôsobiť, rozvíjať sa a duchovne rásť.

Je to dej, prebiehajúci na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti, ktorého prostredníctvom je rovnaké priťahované k rovnakému. Vyjadrením účinkov tohto Zákona je i známe úslovie: vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.

Reálne to znamená, že jednotlivé národy našej planéty predstavujú určité stupienky veľkej školy života. Predstavujú určité stupne zrelosti, poskytujúce priestor pre rozvoj ľudských duší, z ktorých každá sa rodí do celkom konkrétneho národa práve na základe Zákona rovnorodosti.

Celkom jednoducho si to môžeme predstaviť ako základnú školu s ročníkmi od jedna do deväť. Každé dieťa, nachádzajúce sa vo svojom osobnostnom vývoji na úrovni prvého ročníka je automaticky zaradené do prvého ročníka, každé dieťa, osobnostne zrelé do druhého ročníka je zaradené do druhého ročníka a tak ďalej.

Na základnej škole nikoho ani len nenapadne vytvárať triedy, ktoré by boli zmesou žiakov všetkých ročníkov. Z toho by predsa nemohlo vzísť nič dobrého.

Avšak žiaľ, vo veľkom celosvetovom meradle jednáme práve takýmto spôsobom a prostredníctvom multikulturalizmu vytvárame čosi, čo je zmesou najrozličnejších národov a teda nesúrodou zmesou najrozmanitejších úrovní zrelosti. Tým vytvárame nerovnorodý chaos, ktorý nie je prínosom pre nikoho zo zúčastnených.

Ak teraz začnete hľadať nejaké dôvody, potvrdzujúce že multikulturalizmus má predsa len svoje výhody, budú to vždy, tak ako už bolo spomenuté na začiatku, iba dôvody, zohľadňujúce hmotné, materiálne a teda obmedzené hľadisko. Z duchovného hľadiska je to však chaos, ktorý neprináša nič dobrého. Chaos, ktorý sa prieči veľkému vesmírnemu Zákonu rovnorodosti, pretože multikulturalizmus je snahou o spájanie nerovnorodého. Je snahou o spájanie ľudí najrozličnejších a najrozmanitejších úrovní duchovnej zrelosti.

Správne je však jedine to, čo je prirodzené! A čo je prirodzené určujú duchovné Zákonitosti univerza. Vo vzťahu k jednotlivým národom našej planéty to znamená, že majú zostať vzájomne nepomiešané a národne konzistentné. Každý z nich sa má vyvíjať svojim vlastným spôsobom. Každý má stavať na svojej vlastnej jedinečnosti a výnimočnosti. Každý má zostať samým sebou. Nemá kopírovať iných a snažiť sa byť ako iní.

I osobnosť každého človeka je predsa iná. Každý by mal byť preto samým sebou a nemal by napodobňovať iných. Rovnako má i každý národ zostať samým sebou a nemá sa opičiť po druhých.

Prečo je to tak a nie inak si ukážme na dvoch príkladoch.

Ak niekto kupoval svojim deťom plastelínu vie, že čisto nová sa skladá z viacerých farieb. Červenej, žltej, modrej, zelenej a tak ďalej.

Ak sa ale dieťa s plastelínou dlhšiu dobu hrá, farebné kúsky sa vzájomne premiešavajú, až napokon po určitom čase vznikne akási jednoliata hnedá masa, ktorá nie je na prvý pohľad príliš vábivá a ktorá v sebe pohltila všetku predchádzajúcu sviežosť čisto nových, farebných kúskov plastelíny.

No a čosi veľmi podobného sa deje aj s príslušníkmi jednotlivých národov pri vytváraní multikulturálnych zmesí. Tvárlivosť plastelíny je podobná tvárlivosti ľudských duší, ktoré sa miesia s rozmanitými vplyvmi, čoraz viacej strácajú svoj pôvodný farebný odtieň a transformujú sa do jednoliatej multikulturálnej masy. Tým zaniká pôvodná, prirodzená pestrosť a vzniká konformná šeď. V multikulturálnom guláši je obsiahnuté všetko, pričom to všetko sa postupne a nebadane pretvára v nič. Sviežosť najrozličnejších odtieňov rôznorodosti totiž pomaličky pohlcuje multikulturálne jednoliata masa.

Alebo iný príklad. Mnohí chodia radi do prírody, kde môžu načerpať posilu a osvieženie. Predstavme si trebárs letnú lúku plnú kvetov. Nachádzajú sa na nej kvety najrozličnejších tvarov, veľkostí, vôni a farieb, čo značí, že podstatou krásy, ktorá nás v prírode tak osviežuje je pestrosť a mnohorakosť.

Ako je teda vidieť, evolučný vývoj nesmeroval ku konformite, ale k pestrosti. Prakticky to znamená, že tu dnes nemáme iba jediný druh kvetu, ktorý by bol akýmsi súhrnom všetkých doterajších kvetov, doposiaľ jestvujúcich na zemi. Naopak, evolučný vývoj smeroval rozmanitosti a mnohorakosti druhov, pričom tieto druhy zostávajú vždy čisté a vzájomne sa nemiešajú.

No a presne rovnako je to aj so všetkými národmi našej planéty. Každý z nich je celkom osobitým kvetom, ktorý prispieva do krásy a obohatenia celku práve svojou vlastnou, špecifickou vôňou, farbou, tvarom i veľkosťou. Národy zeme majú zostať rozdielne, pretože správny rozvoj ľudskej civilizácie má sledovať cestu prirodzenosti.

Ak sa ale ľudia začnú vzďaľovať od prirodzenosti, ak sa domnievajú byť múdrejšími než to, čo je prirodzené a teda normálne, ak začnú vytvárať a preferovať veci neprirodzené, ak začnú v rozpore s veľkým vesmírnym Zákonom rovnorodosti presadzovať chaos nerovnorodých multikulturálnych zmesí, skôr alebo neskôr budú musieť bolestivo spoznať, že to nie je cesta k rozkvetu a rozvoju, ale cesta ku konfliktom, problémom a možno až tragickým spoločenským stretom.

Súhrnne vyjadrené, každého človeka ako jednotlivca i všetky národy zeme môže vnútorne, kultúrne, ale i hmotne povzniesť iba to, čo korešponduje s duchovnými Zákonmi univerza. Všetko ostatné nám musí z dlhodobého hľadiska privodiť škodu, a to aj vtedy, ak by sa to z krátkodobého rozumového hľadiska aj javilo ako pozitívne.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.