Už len necelý týždeň ostáva do najkrajších sviatkov roka – Vianoc. A tak  nezaškodí, túto udalosť pripomenúť najmä mladým, ktorí také Vianoce aké som zažil ja, nemohli zažiť, lebo ešte neboli na tomto svete. Ale možno aj moji rovesníci si pri čítaní tohto blogu zaspomínajú, na svoje vlastné Vianoce. Keďže moje vianočné spomienky som pred pár rokmi opísal v malej autobiografii s názvom, Chlapča zo Šarišskej vrchoviny, tak som si dovolil malý úryvok z nej priblížiť v tomto blogu.  

„Vianoce, to je pre mňa najmä detstvo. Vtedy Vianoce totiž boli v prvom rade o Ježiškovi a nie o darčekoch. Pamätám si, že samotným darčekom bol pre mňa ako malého, asi 6 ročného drobca, ozdobený vianočný stromček, na stole dostatok jednoduchých, dedinských vianočných jedál, vianočné zvyky, koledničkovia, vianočné koledy, spevy a posvätenie domu pánom farárom. Ale hlavne, moji spokojní rodičia, ktorí sa aspoň cez vianočný čas, nemuseli  hrnúť do každodennej ťažkej a úmornej práce. Skutočne si nepamätám, žeby mi rodičia dávali už od útleho detstva nejaké hračky. Až okolo  roku 1960,  nám po prvýkrát, dali rodičia pod stromček,  veľmi skromné vianočné darčeky. Obyčajne to bola knižka. V tejto súvislosti treba spomenúť, že rodinnou,  dovolenou literatúrou na rozširovanie našich vedomosti, okrem modlitebnej knižky a našich školských učebníc, bolo tlačené slovo, v podobe podielovej knihy Spolku svätého Vojtecha. Touto knihou bol skoro vždy, Pútnik svätovojtešský – kalendár. Tu stojí za zmienku povedať, že na vianočnom stromčeku, ktorým bola u nás doma vždy jedlička, viseli najmä  doma robené ozdoby. Spočiatku, miesto skutočných cukríkov - saloniek, sa do staniolu balili drevené štvorčeky, neskoršie kockový cukor. Z kúpených vianočných ozdôb, sa mi na stromčeku najviac páčili tie, ktoré znázorňovali malé vtáčiky. Namiesto elektrických sviečok, boli na stromčeku spočiatku len sviečky voskové.  

K bežným vianočným zvykom patrilo aj to, že okolo nôh sviatočne prestretého stola, otec dával reťaz, ktorá symbolizovala jednotu rodiny. Tiež bola pod stolom čistá a pekne uložená slama,  ktorá symbolizovala fakt, že na takej sa narodil Ježiško. Štedrá večera sa u nás doma začínala spoločnou modlitbou o 18,00 hodine. Z vianočných jedál si pamätám najmä vianočné oplátky, kúpené od kostolníka. Ďalej domáci včelí med, cesnak, a kyslú kapustovú polievku bez mäsa. K tradičným jedlám patrili aj fazuľová „mačanka“  (omáčka) na kyslo; pirohy plnené zemiakmi, makom, lekvárom alebo tvarohom. Koláč „na vatre“ (na rozpálenej platni sporáka), plnený kapustou alebo tvarohom. Makový alebo orechový  závin;  kreple (šišky) a veľký hrniec, doma pečených lokší. Lokše boli pokrájané na drobné kocky, potom poliate cukrovou vodou a posýpané domácim, pomletým makom. Niekedy sme mali aj mamkou vyrobené,  medovníky. Z ovocia boli na stole najmä domáce jabĺčka, orechy, sušené slivky a hrušky. V mojej pamäti ostala spomienka aj na to, že pred začatím Štedrej večere, otec odniesol do maštale vedro s vodou, v ktorom bola pre našu kravku aj vianočná oplátka. Po skončení večere, nás rodičia poslali do domu našich starých rodičov, spievať koledy.  K nám, tiež podobne, chodili spievať a koledovať moji bratranci a sesternice. Toto trvalo, až do odchodu na polnočnú omšu, ktorá bola povinná pre všetkých, aj pre nás väčšie detí. Po návrate z polnočnej, sme šli spať. Prvý sviatok vianočný, bol veľkým sviatkom, nič sa nesmelo robiť, dokonca ani variť. Jedlo sme mali od Štedrého dňa a bolo to isté, len niekedy pribudli aj varené zemiaky, údené mäso či klobáska.

Novšie vianočné zvyky na Šariši, približne po roku 1960, priniesli na vianočný stôl ryby, zemiakový šalát, šnicle (bravčové rezne v trojobale), rôzne druhy vianočných sladkostí ale aj  pomaranče, mandarínky, banány, arašidy, ďatle a figy. Vtedy sa vo veľkom začalo s obdarovávaním nielen detí, ale navzájom si darčeky dávali všetci členovia rodiny. Inak povedané, tam bol asi začiatok tzv. konzumných Vianoc.“  Na záver prajem každému také Vianoce, po akých celý rok túži. Doko.