Po včerajšej a dnešnej večernej potulke, kde som si rekapituloval, čo sa stalo som došiel k názoru, že beh je jednoznačne pre mňa najlepsšie riešenie. Pravidelný každodenný beh ma aspoň trochu zbavil pasivity, no po včerajšku idem utekať aj pred ... neviem čím. Problémami, ľuďmi s ktorými som si práve v posledné dni neporozumel...
    V dnešný deň mi v playliste začala viec krát a opakovane hrať jedna z mojich srdcoviek Nedá sa ujsť... potom prišla nálasda na film, tak moja ruka šmátralka vybrala film Forrest Gump. Jediná veta čo ma vytrhla z hibernácie bola "Utíkej Forreste, utíkej". Neskôr som požiadal človeka o jednu vec. Ľudia sú divní :-D celú dobu sa vyhrážajú, čo urobia a keď ich o to požiadam tak odmietajú bez detailného vysvetlenia konať. Ako by som ich o eutanáziu žiadal.. Nakoniec po presviedčaní a prosíkaní uspejem. No v tom mi v messengri v okne zabliká správa, že by som nemal utekať pred problémami a že ono to ani nie je možné. Čo majú všetci s behom a utekaním? Viem, že pred ničím sa nedá ujsť, no ja chcem ukázať opak. Len tak z trucu. Z inej strany sa ozýva "nebuď ako malý, keď máš dva metre".
    Ale ja som sa rozhodol. Aspoň tá predstava ma láka. Nevytŕčať z radu, byť malý... fyzicky aj tak inak. Budem malý a budem utekať. Pred všetkým, čo som zažil. Pred každým, vďaka ktorému som toto všetko prežil. Všetko nechám za sebou. Len sa ohliadnem... zaspomínam ako mi bolo fajn a rozutekám sa ďalej s mojou zaťatosťou, len preto, že som povedal, že budem bežať tak budem. Možno stratím o čo som tak stál... a možno len vbehnem do nejakej pasce, ktorú som si sám nastražil...
    Plus vďaka za nové motto: Vyberám si čo mi stojí za nasratie a čo nie ;)