„To je ale doba! MDŽ a ženy chodia ožraté jak svine!“  Tento “krásny“ výrok ma vytrhol z clivej melódie piesenky  Trouble od Coldplay v mojich ušiach...

„Jeden celý...Bratislava Vinohrady prosím.“ vypýtala som si lístok a čo najnenápadnejšie sa otočila aby som zistila kto to vykrikuje také nevšednosti za mojim chrbtom...

Stál tam pán s evidentne rozhnevaným výrazom tváre...stále neprestával frflať...ale aspoň už nevykrikoval...(bojím sa hlučných ľudí...neviem čo od nich môžem čakať...)

Takmer všetci na stanici niesli kvety...chvíľu som premýšľala či sa mi nesníva... nie...nesníva...asi si len ľudia konečne obľúbili milé sviatky... Dokonca v BA sa priemer romantických kvetonosičov znásobil...Bolo to milé...vidieť ich všetkých takto inak...kvetne...

Teda až na jedného chlapca...ktorému asi okrem biedneho zvädnutého minikarafiátu už nič iné nepredali...a tak čakal na zastávke s tým čudom v ruke a ja si vravím...chlapče ešte že nie som tvoja žena ... taký biedny kvietok čo má tesne pred mŕtvicou je aj hriech darovať ...nech už to myslí akokoľvek dobre...

Možno som príliš náročná...alebo ma môj dávny niekdajší príliš kvetne rozmaznal...neviem, ale myslím si, že ak dačo darovať tak aspoň nech to nie je tesne pred zdochnutím...hehe

Raz som kamarátke na výške chcela splniť sen...milovala ruže a jej priateľ bol taký ten typický: „Ahááá to máš už dnes? Ja som ti darček zabudol doma...potom ti ho dám.“ Vždy sme sa smiali, že raz keď bude u neho doma sa ho má spýtať na tú neskutočne veľkú zbierku darčekov, ktoré jej kedysi zabudol dať. A tak som jej teda na jedny narodky kúpila nádhernú červenú ružu. Strašne rada kupujem kvety. Vlastne asi za málo vecí som ochotná toľko minúť.

Nooo, ale ako som tak hrdo niesla ružičku Katke do školičky...ona to cestovanie akosi nezvládla a začala skapínať už vo vlaku. Rýchlo som jej darovala moju minerálku v poliltrofke len aby  to chúďa prežilo, ale márne... A tak som do školy prišla so skapacinkou v ruke...a jediné moje šťastie bolo že Katka v ten deň neprišla napokon do školy. Mrzelo ma to, ale na druhej strane aspoň som si neurobila hanbu.

Mám jednu kamošku, ktorá je vlastne niečo ako moja sestra, keďže sa poznáme skutočne od detstva...a ona neznáša také tie zoznámenia na slepo...a keď jej raz došiel pod okno klopkať nápadník s ružičkou v ruke...ako na just práve nebola doma a tak jej mamička odkázala nech mládenec príde navečer aby ju zastihol. Lenže mládenec si asi neuvedomil, že keď tú krásnu ružu nechá pol dňa v rozhorúčenom aute  je úplne jedno aká krásna bola predtým. A tak nič netušiacej Blanke podával skapacinku cez okno zamilovaný nápadník a ona len slušne poďakovala: „No to teda ďakujem!“ Chlapec pochopil že z toho nič nebude a pokorne odišiel. Blanka odvtedy nenávidí ruže. Môžem jej to vyhovárať koľko chcem...je proste odvtedy na ruže akoby som to...noo alergická!

„Tak napokon si na nás ženy nikto nespomenul.“ povzdychla si maminka, keď som sa vrátila v noci z BA. „Netráp sa aj horšie veci sa stávajú.“ povedala som jej aby som ju aspoň trošku upokojila.

Dnes som celý deň premýšľala ako jej nahradiť tú absenciu milej pozornosti...nemusela som, ale keď mne pripravovať prekvapenia robí väčšiu radosť ako dotyčným prekvapovaným. Aaaaa tak som vyhútala, že dnes jej aspoň dačo upečiem. Mal to byť môj štvrtý pekársky pokus za posledné týždne. A keďže nie som vôbec kuchársky či pekársky zručná rozhodla som sa pre niečo ľahké čo sa nepečie...hehe takže to malo byť  Rafaelo. Nakúpila som tých pár ingrediencií čo do neho ide a ešte jeden obrovský balík slaných čipsóf pre istotu keby to nakoniec  nevyjde.

Vyšlo! Spokojná som si sadla na gauč a premýšľala ako ju privítam keď príde domov z práce. „Dokelu to šampanské!“ spomenula som si, že som ho zabudla dať vychladnúť do chladničky...  Stihla som to všetko na minúty presne. Rafaelo za ten čas stuhlo, šampanské bolo vychladené a čipsy na stole v miske. Zapálila som sviečku šak teda nech je aspoň trochu romantika keď už...

Mamina prišla...nič netušila...pochopila až keď na ňu babka hneď pri dverách žmurkala a usmievala sa. „Čo ťa to len čaká! Čo ti to len pripravila!“ našepkávala tajne mamine... „Mám tu pre teba prekvapko k MDŽ!“ vyhŕkla som, lebo som už dlhšie nemohla vydržať.  „Dúfam že nie nejakého chlapa!“ zhíkla mamina a začala sa smiať. „...tsss.“ som sa zatvárila akože pohoršene a pozvala mamku do obývačky.

Fuuuha nečakala som, že bude až tak prekvapená....usmievala sa a nechcela veriť, že tie Rafaelo nie sú kupované. Musím sa fakt priznať, že keby ich nerobím ja tiež si myslím, že sú origoš... (To sa ale chválim čo???!)

Naliali sme si šampáňo. Babka nesmie kvôli liekom, ale zato jej sladké chutilo veľmi preveľmi...teda až na tú mandľu vo vnútri, ktorú s tými svojimi dvoma zúbkami už nedokázala rozkúsať. „Neboj sa ja to nejako posekám.“ pokaždé  zopakovala a mama sa smiala, že to hovorí akoby išlo o trávnik pred domom... "...že posekám...!"

Idylická atmosféra...bublinky v moku poskakovali radosťou rovnako ako moje srdce a v tom to prišlo... „No a teraz si idem na to zapáliť!“ vyhlásila mamka a zašermovala mi pre tvárou zo zapaľovačom.  

Nebudem opisovať ako to celé skončilo...ale vôbec nie dobre...moja predstava krásneho večera (možno pri nejakom fajn filme) sa rozsypala na prach...

Áno mohla som si zakusnúť do jazyka a nereagovať, ale keď mňa moc trápi, že si tak hlúpo ničí svoje zdravie. Najmä keď už bola vo fáze kedy už vôbec nefajčila aj bez nikotínových náplastí...

A tak sedím za NOTbukom počúvam zase ten clivý Coldplay a ona spí...Dokonca nepozerá ani svoj obľúbený seriál...pokazenééé to je...alebo ako by babka povedala: "Śecko je to na kočku." :(

                                                                                                                                                       www.vladstudio.com