Ján Maliarik

Narodil sa 8. novembra 1869 v Myjave. Po násilnej smrti otca, četníckeho strážmajstra, pracuje s matkou v Holíči ako roľnícky nádenník. V štrnástich rokoch sa stáva študentom nižšieho gymnázia v Skalici a v roku 1895 maturuje na maďarskom evanjelickom lýceu v Bratislave. Vyštudoval evanjelickú teologickú akadémiu v Bratislave a Prešove. Po dva a polročnom pôsobení na východnom Slovensku je zvolený za evanjelického farára do Veľkých Levár, kde z doby protireformačnej zostala na celom Záhorí jediná evanjelická cirkev.

Okrem obetavej pastoračnej a vzdelávacej a výchovnej činnosti po nociach usilovne študuje všetky hlavné svetové náboženské, filozofické, duchovné, okultné a podobné systémy a sám na sebe ich praktikuje. Okrem dobrého ovládania úradnej maďarčiny, češtiny, nemčiny, latinčiny, gréčtiny a hebrejčiny usilovne študuje ruštinu, polštinu, srbštinu, angličtinu, esperanto a sanskrt. Ako hlavný cieľ si v tejto dobe vytyčuje prebádať, preskúmať a zharmonizovať všetky väčšie svetové náboženstvá.

V rokoch 1908 - 1912 na pozvanie prednáša vo Viedni, Prahe, Brne, Budapešti a inde, v teozofických i inak nábožensky orientovaných spoločnostiach. V roku 1910 vychádza vo Viedni jeho prvotina, prednáška "Die Anfangsgründe der Sri Sankara Acharya´schen Philosophie". O štyri roky neskôr vydáva v Senici prácu "Drei Welterlösungsworte". Tento spis vznikal v rokoch 1909 - 1914.

Po vypuknutí vojny sa snaží "apelovať" na svedomie národov a politikov, aby zastavili vojnové akcie. Píše listy rôznym politikom a úradom. Navštevuje konzuláty bojujúcich strán a cez zákaz cenzúry rozširuje svoje brožúry o svetovom mieri. Napriek perzekúciám svetskej i cirkevnej vrchnosti stále pokračuje vo svojej vojne proti vojne. Postupne sa stáva nepohodlným. Cirkevné úrady ho prinútili požiadať koncom roku 1914 o predčasné penzionovanie, svetské úrady mu obmedzovali pohyb a hrozili mu umiestnením v ústave pre choromyseľných. Posledný zúfalý krok podnikne 16. februára 1916. Počas prestávky Wagnerovej opery Valkýra v Národnom divadle v Prahe, vystúpil cez prestávku na pódium a predniesol proklamáciu, v ktorej vyzval štáty a ich predstaviteľov na zastavenie všetkých vojenských akcií a nezmyselného vraždenia. Potom čo bol odvedený z divadla, bol zatknutý a prevezený do vojenského väzenia, kde ho čakal vojenský súd a trest smrti za vlastizradu. Len zásluhou vplyvných priateľov a známych unikol tomuto osudu, bol však prehlásený za choromyseľného a internovaný na pražskej psychiatrickej klinike v Kateřinkách. Takmer dva roky, ktoré tu strávil patrili podľa jeho slov medzi to najhoršie a nechýbalo veľa, aby nakoniec naozaj nezošalel. Koncom roku 1917 je podmienečne prepustený a na jar 1918 sa vracia s matkou do Levár.

Po vzniku Československa sa nedočkal rehabilitácie. Ale nezlomený až do konca svojho života literárne a verejne pracuje. Maliarik aj naďalej rozširoval svoje myšlienky a spisy, a to aj v zahraničí. Písal Masarykovi, neskôr Mussolinimu, aj Hitlerovi a iným štátnikom. V roku 1938, v predvečer vypuknutia vojny, vydáva svoj posledný spis "Dringender Appel..." - "Naliehavá výzva všetkým pozemských mocnostiam, hlavne vláde japonskej", kde pomerne presne predvída katastrofálne následky dobyvateľských chúťok nemeckého nacizmu, talianskeho fašizmu a japonského militarizmu, a to ako pre napadnutých tak pre agresorov. Pokúšal sa aj komunikovať so sovietskym zastupiteľstvom, aby im predostrel svoje idey o "boľševizme-komunizme".

Ján Maliarik sa dožil aj konca druhej svetovej vojny. Zomrel 14.7. 1946 vo veku 77 rokov v brnianskej fakultnej nemocnici u Sv. Anny. Po kremácii bol pochovaný na cintoríne vo Veľkých Levároch.

Maliarik v svojich spisoch a "apeloch" vykazuje miestami až detinskú naivitu, ale pozoruhodné sú niektoré jeho myšlienky ako napr. celozemský univerzálny štát (1925), v ktorom videl najlepší prostriedok, ako sa dostať z politického, sociálneho a morálneho chaosu doby. Okrem riešenia rôznych filozofických a teologických problémov, prednášok a publikovania si dopisoval aj z mnohými osobnosťami tej doby ako napr. s islandským spisovateľom Ingvarom Sigurdssonom a indickým exilovým kráľom Mahendra Prapatom. Vo svojich spisoch neustále poukazuje na dve prekážky na ceste k dosiahnutiu vysokých a vznešených ideálov: ľudskú nevedomosť a ľudský egoizmus. Maliarik vo svojom zlučovaní náboženstiev nezašiel ďalej ako univerzalisti, ale cítil, že je len jediná pravda, ku ktorej všetky náboženstvá nepriamo smerujú alebo sa od nej priamo odkláňajú. Je až s podivom, že človek tak vzdelaný a s takým filozofickým a kultúrnym rozhľadom sa mohol dopúšťať aj vyslovených naivít, čo trochu uberá na vážnosti jeho osoby, ale nezmenšuje hodnotu jeho myšlienok, ktoré si zasluhujú pozornosť aj v dnešnej dobe.