„Marcelka, zvoní ti telefón!“ kričala na ňu mama z kuchyne.
„Dobre,“ povedala Marcela a prišla si pre mobil.

„Áno?“
„Ahoj, tu je Dávid,“ ozval sa hlas v mobile.
„Kto?“ opýtala sa Marcela, lebo žiadneho Dávida nepoznala.
„Ten, čo ťa minulý týždeň zhodil na zem. Samozrejme nie úmyselne,“ poznamenal.
Marcelu to prekvapilo. Síce vedela, že má jej číslo, ale aby jej len tak zavolal, to sa jej nejako nezdalo.
„Čo odo mňa chceš?“ začala podráždeným hlasom.
„Ja... chcel som sa len ospravedlniť.“
„Kto ťa donútil k tomuto blbému vtipu?!“
„Čo? To nie je žiadny vtip,“ bránil sa.
Pôvodne ju chcel aj niekam pozvať, ale prišlo mu, že to je dosť nevhodná situácia, keď je taká naštvaná.
„Dobre, ospravedlnenie sa prijíma. Takže čau,“ ukončila rozhovor Marcela.
„Ah...“
 Ani ju nestihol pozdraviť a už ukončila hovor. Dosť ho to zarazilo. Nečakal, že sa bude takto správať. Toľko sa odhodlával k tomu, aby jej zavolal a ona ho len tak pošle do prdele. Ale nechcel to nechať tak. Zavolal jej znovu.

„Haló?“ povedala milým hlasom.
„To som zase ja, Dávid.“
„Čo máš na srdci, keď mi znovu voláš? Myslela som, že tým ako som sa správala predtým, som dosť jasne naznačila, že mi už nemáš volať,“ povedala znovu podráždene.
„Možno. Ale aj tak sa ťa chcem ešte opýtať či by si niekedy so mnou nešla niekam von,“ opýtal sa dosť nesmelo.
„Nie. Nemám záujem,“ odpísala ho.

Samozrejme, že to potom ľutovala.  Mohla to aspoň skúsiť, veď bol celkom milý.
„Nevadí,“ povedala si. „Keď sa niečo podobné stane nabudúce skúsim tomu dať  šancu,“ sľúbila si.
Potom si ale uvedomila, že svoje sľuby väčšinou nedodržuje. Takže chytila do ruky mobil a začal písať SMS-ku.

Ahoj. Prepáč mi za to, ako som sa správala. Koniec koncov, možno by som s tebou naozaj niekam šla...

V tom si uvedomila, že je to úplná blbosť a zmazala to.
„Radšej zostanem pri sľuboch, ktoré aj tak nikdy nesplním,“ rozmyslela si.
Je to predsa oveľa jednoduchšie.