Mrazivý vietor sa prehnal ulicou. Pohrával sa so zvyšnými listami na stromoch, ktoré nestihli opadnúť a ako tajomný duch ich odnášal do diaľav. Na stromoch sa belela námraza, ktorá pokrývala kôru a v odleskoch ranných lúčov vyzerala ako pozlátko. Vštko naznačovalo, že sa chýli k zime.
  Tegatana sa posadil na posteľ a uvedomil si, že nie je v paláci ale u seba doma. Ako omámený sa posadil a zahnal všetky nočné mory, ktoré mu vírili hlavou. Všetky vojny, výcvik kováčov, všetko. Vstal a podišiel ku oknu. Vonku akurát vychádzalo slnko a jeho ĺuče zafarbili na tmavočerveno. Tegatana sa obliekol do svojich šiat, ktoré tvorili teplé bavlnené spodky. Neraz bol rád, že ich má so sebou. Biely bal látky si omotal okolo hrude ako tričko. na to si natiahol dlhú róbu tmavomodrej farby zdobenú zlatou niťou. Rukávy boli vyšívané a na ich koncoch boli široké a zakončené červenou látkou. Na nohy si obul drevené sandále a odišiel cez jedáleň do svojej malej miestnosti, ktorú využíval na meditácie a rozímanie. Kľakol si na zem, sklonil hlavu a zamyslel sa.
  „Dokážem pripraviť pre cisára zbrane a vojakov, ktorých potrebuje? Keby si tu bol ty, môj synu. Vždy si mi vedel dodať sebadôveru, vždy si ma vedel rozosmiať a dodať mi odhodlanie. Dať mi niečo, pre čo môžem žiť. Teraz je tento dom bez teba taký pustý, taký temný.“
  Ešte chvíľu času strávil v spomienkach, potom sa pomodlil. Vstal a pomaly sa presunul do jedálne. Prikázal slúžke aby mu uvarila raňajky. Priniesla mu uvarenú suchú ryžu a paličky. K tomu mal kus čerstvej ryby vypraženej na oleji. Nebol veľmi vyberavý, čo sa týka jedla, ani slúžky veľmi nezaťažoval. Mali ho rady, bol k ním milý. Tresty u neho neprichádzali do úvahy. Pomaly si odhryzol z ryby a zajedol ju chlebom. Každé jedlo vedel vychutnať. Hlavne keď vedel, že s ďalším jedlom môže ráťať až na obed. Dovtedy to bude ťažký deň. Zruční kováči vyrábali, čo im prikázal ale ostatní, tí, ktorrých učil nerobili veľké pokroky.Jeho rozmýšľanie prerušila slúžka, ktorá mu doniesla, ako každé ráno mal zvykom, misku saké a konvičku s čajom. Dojedol posledné sústo, vpláchol si ústa čajom, vyprázdnil misku saké a pobral sa do paláca.
  Mesto sa preberalo do nového dňa. Tegatana sa obliekol ako každé ráno, čo chodil na cisársky dvor a vydal sa na jemu už známu cestu. Vždy chodil tajným tunelom, aby nikto netušil, čo sa v paláci odohráva. Ale každý si vedel domyslieť. Poslovia, ktorí zháňali nové posily chodili po celej krajine, z mesta do mesta, z dediny do dediny. Každý už vedel, že vojna sa blíži. Nikto si však netrúfal odhadovať ako dopadne.
  Tegatana prešiel tmavou chodbou a zamieril ku vojakom, čo mali stráž.
  „Dobré ráno,“ povedal.
  „Dobré ráno, pane. Kováči sú už pripravený. Mám ich ísť zavolať?“
  „Áno. Nech sa dostavia do dielní. A chcem, aby ste zariadili stretnutie s kapitánmi armády. Pár hodín pred obedom.“
  Vojak sa iba uklonil a odišiel. Tegatana si zatiaľ sadol na jednu zo stoličiek ktoré boli v tejto malej miestnosti. Na stenách viseli tapisérie s výjavami z bitiek opradených legendami. Na jdnej bol muž ktorý vyzeral ako vojak, ake z brnenia mu ostali iba červené náplecníky a čižmy. Pod nimi mal iba bielu otrhanú plátenú košeľu a nohavice, ktoré tiež vyzeraliako keby ich trhali stovky levov. V ruke mal dva dlhé meče a vrhal sa na nepriateľov. Tí boli perfektne vyzbrojení ale podľa jeho výrazu tváre sa ich nebál. Na inej zase bol cisár ako sedí na tróne a vojaci ako pred ním kľačia. Tegatana vedel, že sú to vojaci, ktorým sa dostalo tej pocty, že mohli robiť cisárovi osobnú stráž. Okrem tapisérií v miestnosti zo stropu viseli olejové lampy zdobené červenýžmi drakmi, ktoré vrhali tiene na podlahu a pri závanoch vetra vyzerali ako keby sa hýbali.
  O chvíľku nato sa objavil vojak, ktorého Tegatana poslal aby splnil rozkaz.
  „Kováči vás čakajú v dielňach a pripravujú sa na prácu.“
  „Ďakujem. A kapitáni?“
  „Potvrdili, že sa s vami stretnú v rokovacej sieni.“
  Tegatana sa uklonil na znak vďaky a odišiel do dielní. Tam ho už čakali kováči a najeho pokyn začali pracovať. Prechádzal sa okolo nákov a pecí, kde tu poradil. Potom prišiel ku svojim zverencom, ktorí neboli takí dobrí, že mohli vyrábať meče sami a ukayoval im, ako poznať nepodarený výrobok.
  Zrazu sa Šuo zodvihol a povedal: „Ospravedlňte ma, nie je mi veľmi dobre od žalúdka.“
  „Samozrejme,“ povedal Tegatana a ukázal mu cestu za lekárom a povedal, neh pošle po vojakovi správu o tom, čo povedal doktor.
  Potom pokračoval v rozprávaní. Čím viac sa začalo blížiť stretnutie s veliteľmi, tým viac sa Tegatana v duchu pýtal, prečo Šuo nedal o sebe vedieť, ale nemohol teraz odísť aby to zistil. Povedal si, že si nájde chvíľu času a pôjde sa za ním pozrieť. Zatiaľ dorozprával, opustil dielňu a šiel za lekárom. Keď k nemu prišiel, ten iba pokrútil hlavou a povedal, že nikto za ním nebol. Tegatanu to prekvapilo a preto išiel nazrieť do jeho izby. Bolo to jediné miesto, kde mohol byť. Prešiel po chodbe a vošiel do izby. To, čo uvidel ho šokovalo. Šuo sedel za stolom a niečo si písal na kus papiera. Na stole mal položený jeden z Tegatanových mečov. Nepamätal si, že by mu niekedy nejaký svoj meč dával.
  „Už je ti lepšie?“ spýtal sa Tegatana Šua.
  Jednou rukou sa opieral o dvere a druhú mal opretú v bok. Šuo sa strhol a schytil meč, čo bol na stole.
  „Nemali ste ma vyrušovať! Ale to je už teraz vaša vec a ja to musím vyriešiť.“
  „Čo chceš riešiť?“
  „Ty starý hlupák! Vážne si nevedel, že tu niesom preto, aby som pomohol Japonsku v boji proti Číne? Prišiel som sem iba preto, aby som pomáhal Číne získať informácie!“
  „Čo všetko si im už napísal?“
  „Všetko! Všetko, čo som sa dozvedel. Každý jeden deň som posielal listy,“ povedal a vložil si listy do vrecka, „Vždy pred obedom som jeden poslal preč z paláca. A s tým už nič nenarobíš. Dnes to mala byť jedinečná zásielka. Jeden z tvojich mečov. Škoda. Teraz ho využijem ináč,“ a ako to dopovedal vrhol sa po Tegatanovi.
  Ten nezaváhal a vytiahol svoj meč, ktorý vždy nosil pri sebe. Nastala zrážka mečov. Odleteli iskry a až teraz si Tegatana uvedomil, aký je Šuo silný. S jeho mečom narábal ako keby s ním odmalička cvičil. Šuo zaútočil ešte raz ale tentokrát mieril na srdce. Síce sa Tegatanovi podarilo zablokovať úder,ale druhému sa už nedokázal vyhnúť. Nebol už v takej forme ako kedysi a navyše v pohybe mu bránili dvere. Meč ho trafil do nohy a Tegatana klesol na zem. Toto Šuo využil a vybehol z izby a dal sa na útek. Tegatana iba bezmocne zakričal na stráže, ale tie ho nedokázali chytiť. Keď ku nemu dobehli stráže, povedali mu, že Šuo unikol.
  „Ale veď palác je plný vojakov! Ako mohol len tak ujsť!?“
  „Veď práve, je plný vojakov. Ale nie všetci zdieľajú rovnaké sympatie ku cisárovi.“
  „Chcete povedať, že tu máme špeha?“
  „Vyzerá to tak ...“