Prečítala som si všetky svoje detské a pubertálne denníky, hľadala odpovede v spomienkach...  A tak nejak mi to docvaklo... ak si myslím, že iní ľudia ma nemôžu mať radi, asi sa nemám rada ja sama. Aké jednoduché a zároveň akési zamotané a komplikované. To, že máme milovať samých seba sa na nás valí z rôznych motivačných, či pozitivisticky ladených článkov, kníh, diskusií,..

Na tento rok som si dala aj akési "predsavzatie", že budem úprimnejšia a otvorenejšia - nielen k iným, ale aj k sebe. So svojimi zisteniami som sa zverila viacerým žienkam vo svojom okolí. Jedna z nich mi povedala niečo, nad čím som sa vôbec doposiaľ nezamýšľala. A pritom je to veľmi dôležité... Položila mi otázku, čo s tým mojim zistením urobím, ako sa k nemu postavím.Čo urobím a ako zareagujem na to, že viem o svojich menejcenných pocitoch? Čo urobiť so svojimi (ne)vedomými myšlienkami o tom, že mňa nemôže mať nikto rád, že sa nemám rada ja sama?

Bude stačiť keď si v mysli budem opakovať a vtĺkať si tam slová, že som úžasná bytosť, ktorá si zaslúži byť milovaná? Alebo musím odstrániť svoje nedostatky, aby som sa dokázala mať rada? Či sa naučiť prijímať samú seba len tak prosto aká som a mať sa rada preto že som... Alebo sa stačí pre získanie pocitu sebelásky obklopiť ľuďmi, ktorí ma bezvýhradne milujú a aj mi to dokazujú?
Zatiaľ sa nepokúšam do hĺbky  realizovať ani jedno riešenie, možno sa mi v mysli zjaví ešte čosi ďalšie...