Podišiel bližšie a spýtal sa:
„Ty nevieš jazdiť, že?“
Ema sklonila pohľad a ticho zašepkala:
„Nie.“
„Aha a prečo si klamala?“
„Bol si to ty, že?“
„Hmmm... Ako to myslíš?“
„V televízii, skákal si parkúr a .......“
„Ach, áno, nerád na to spomínam. Bolelo to, zlomil som si ruku a hrozilo mi, že už nikdy nebudem môcť jazdiť. Vtedy som sa naozaj bál.“
„Tak to mi je ľúto. Keď som to vtedy videla... myslela som na to naozaj stále. Chcela som ťa spoznať... záhadný jazdec...“
„Ale myslel som, že sa na to už zabudlo, ani novinárov to už netrápi.“
„Ale ja nie som novinár, možno preto. Ako si sa dokázal po tom všetkom ešte postaviť a doskákať prekážky?“
„Keby som to nespravil, kôň, mimochodom volá sa Lucas, by si myslel, že to bola jeho vina.“
„Aha, to som nevedela.“
„Chceš sa naozaj naučiť jazdiť?“
„To by som veľmi rada, ale.......“
„Ale?“
„Nemám toľko peňazí.“
„No... mám nápad... Medzičasom som počul, že si vynikajúca v matematike, no a ja z nej prepadám, mohla by si ma doučovať a ja by som ti dával lekcie zadarmo. Čo myslíš?“
„Super nápad!“
Ema myslela, že sa jej to len sníva.
Lekcie zadarmo! To už je niečo!
„Takže, kedy začneme?“
„Dnes! Večer si už môžem zajazdiť.“
„Dobre. A tvoja mama o tom vie?“
Ema úplne zabudla, že ani len nepovedala, kam ide.
Rýchlo bežala k telefónu a volala mame.
„Mami?“
„EMA, kde si???“
„Som v jazdeckej škole Jeleveni.“
„A to je kde?“
„Z domu sú to dve hodiny cesty.“
„Ach, Ema, vieš ako som sa bála?“
„Prepáč, mami...“
„Okamžite nech si doma!“
„Okamžite??“
„Už som povedala...!!“
„Dobre, ale...“
Pani Nílová zložila.
Ema bola zúfalá. Nevedela, čo má robiť. Bola v koncoch.
Ak nepríde, doma ju čaká domáce väzenie a keď príde, možno ešte niekedy pôjde jazdiť. Ani sa nerozlúčila a už bola v električke. Prišlo jej však ľúto Tibora a tak nastúpila na spiatočnú električku.
Vystúpila a zrazu pred ňou stojí Tibor.
„Ahoj, ja ťa chápem, všetko mi to tvoja mama povedala.“
„Vážne? Tak ti asi aj to povedala, že musím odísť.“
„Povedala. Ale čo to doučovanie? A jazdy zadarmo, na čom sme sa dohodli?“
„Prepáč, asi to nie je možné. Ale som veľmi rada, že som ťa spoznala. Nikdy pred tým som nič také nezažila.“
„Asi to bude znieť ako klamstvo, ale ani ja nie.“
„Teraz sa musíme rozlúčiť.“
„Musíme?“
„Je mi to ľúto. Maj sa.“
„Ale...“
Tibor už nestihol dopovedať.
Ema nastúpila na električku, naposledy sa pozrela na neho a keď sa pohla, vybehli jej slzy.
Keď prišla domov, dostala vynadané od mamy. Ema však nevnímala svoje okolie.
Celý mesiac bola ako bez života. Každý deň bol rovnaký.
Keď však začal nový mesiac, prišla pošta.
„Ema, choď vybrať schránku!“
„Idem...“
Ema otvorila schránku a skoro jej oči vypadli. Bolo to tam čierne na bielom.
Meno odosielateľa: Tibor Michal.
Ema najskôr nechápala.
Až neskôr jej došlo, že Tibor na ňu nezabudol, a preto poslal list.
Ema čítala a čítala.....
Stálo tam:
Milá Ema!
Možno si si myslela, že som zabudol. Nie, myslím na Teba stále. Dúfam, že aj Ty na mňa a ak nie, tak sa s tým zmierim. Píšem Ti, pretože som Ti nestihol povedať jednu dôležitú vec. Mám ťa rád. Viem, že už sa s Tebou nikdy nestretnem, ale ak by si chcela, pozeraj ráno v televízií šport. Verím, že tentoraz sa mi to podarí. Drž mi, prosím, palce.
Navždy Tvoj Tibor.
Ema rozmýšľala, či bude pozerať, ale nakoniec sa rozhodla, že áno.
Vstala ako v to osudové ráno a zapla televízor. Prepla na šport.
Hlásateľ hlási: „Pripraví sa jazdec s koňom menom Lucas, Tibor Michal.“
Ema je napätá. Ani len nedýcha.
Jazdec skáče.
„ÁNO, SKOČIL TO, SKOČIL!!!!!“
Ema tiež vyskočila, ale od radosti.
V tú chvíľu myslela len na Tibora a Tibor myslel len na ňu.
Po prvýkrát bol Emin sen realitou...
koniec
© Daniela Repčeková
13 rokov
ZŠ Tbiliská 4
8. A
2. kategória, 5. - 9. ročník
1. cena
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Na obsah tohto blogu nadväzuje portál
Ocenené práce žiakov uverejnené na Racan.blog.sk:
11. ročník 2006 - 2007
12. ročník 2007 - 2008
13. ročník 2008 - 2009
Komentáre
pekné čítanie
Teším sa na ďalšie.
Račan,
Možno za chvíľu bude aj tu.
brainwashed, môžem ťa poprosiť, aby
O_ô
Persilový mozog,jediný ,súdny človek..hm
Koľký pátos a sentiment...
Koľký pátos a sentiment...
podla mna je lepsie konstatovanie: kolko zbytocnych slov