Skúsim sa zahĺbiť do svojho detstva a spomenúť si na moje prvé stretnutie za bránami nepoznanej fantázie. Nato, kedy som po prvýkrát zistila, aké je úžasné držať v ruke rozprávkovú knižku.

 

Bola asi jedinou vecou, ktorej som sa po celý deň nevedela dočkať.

 

Ten pocit, že ležím voňavá vo svojej postieľke a hľadím na mamičku s toľkou túžbou v očiach, ma hreje dodnes. Dnes už neviem celkom presne, ktorá bola tá prvá alebo najobľúbenejšia, no najviac ma vždy zaujali rozprávky o zvieratkách. Ako napríklad O psíkovi a mačičke.

 

Avšak tie najobľúbenejšie rozprávky nemali nikdy názov...

Nemali ho preto, lebo mi ich rozprávala moja mama.

 

Každý večer ležala vedľa mňa a vymýšľala si rôzne príbehy: o zvieratkách, ktoré hľadali svoj domov, o princeznách, ktoré zachraňovali odvážni princovia, o tom, ako dobro vyhrávalo nad zlom. Ako by ma v nich istým spôsobom učila, aký môže byť život ťažký, ako veľmi musia trpieť bezmocní, ale aj ako sa mám správať k druhým, aby som im pomohla, aby si ma mali za čo vážiť...

 

Motívov bolo veľa, ktovie, kde ich moja mama brala?

 

Dnes už tomu rozumiem omnoho viac. Áno, motívov je v rozprávkach veľa, ale ide o podstatu. Napriek tomu, že ide o rozprávky, skrýva sa v nich veľmi veľa zo života. Je v nich toľko dobroty a podstaty víťazstva dobra nad zlom, toľko lásky, ktorú cíti človek i zviera. Pri maminom rozprávaní, jej hrejivom hlase, plnom lásky, som sa už vtedy ako malé dievčatko ponárala do hlbín predstavivosti a mnohokrát som chcela byť práve ja tou, ktorú nakoniec zachráni krásny princ... alebo koho zachraňujem ja.

 

Rozprávky sa stali motívom mojich snov a bránou do sveta fantázie.

Dodnes nimi zostávajú.

 

Teraz, keď som to už ja, kto pred spaním rozpráva príbehy malej sestričke, prežívam každý okamih svojho rozprávania tak intenzívne ako ona. Možno aj oveľa viac, a to je čarom každej rozprávky.