Takže by sme sa mali konečne reálne zamyslieť, zbaviť sa alchymistov typu I. Mikloša a spol., a položiť si otázku - čo nám priniesla spoločná mena ? Čo sme získali a naopak stratili ? A následne, po vyhodnotení reálnej skutočnosti by sme sa mali zamyslieť, či prijatie spoločnej meny nebolo chybou a nad návratom k niekdajšej mene a vlastnej menovej politike ... V prvom rade sa však musíme oslobodiť od jednej fámy - často sa hovorí, že návrat k pôvodnej mene by mohol byť "katastrofou". Nie je to pravda. Ak by to niekomu uškodilo, rozhodne nie krajine, ktorá sa tak rozhodla. Skôr by to uškodilo rôznym šppekulantom, ktorí na používaní spoločnej meny profitujú. Jediným profitom spoločnej meny pre Slovensko bola možnosť platenia rovnakou menou vo viacerých krajinách. A tým sa všetky prínosy pre slovenského občana končia. Potom sa začína dlhý zoznam nevýhod, ktoré ho postihli. Môžeme spomenúť prudký rast cien, ktorý dodnes politici popierajú, či nátlak krajín eurozóny, aby sme sa zapojili do aktivít v rámci eurovalu, a z vlastných zdrojov financovali následky nezodpovednosti politikov a bankárov. Alebo skôr konania, ktoré by v slušnom prostredí označili za zločinné. Portugalsko, Grécko, Španielsko, Taliansko či Írsko nie sú krajiny, ktoré by sa dostali do problémov zo dňa na deň. V skutočnosti sa krajiny brodia v problémoch dlhodobo, čo nezmenil ani dočasný status ekonomického tigra, ktorý dostalo napríklad Írsko. Systém riešenia problémov bol veľmi jednoduchý - krajina požiadala o pôžičku, vydala dlhopisy a život išiel ďalej. Nikoho netrápilo, že cena dlhopisov je v dôsledku zadĺženia krajiny prakticky nulová. Veriteľov začal zaujímať stav ich pohľadávok až začiatkom 90. rokov, keď zistili, že to prehnali a šanca na návratnosť ich investícií je minimálna. A tak vznikol plán na spoločnú menu - na jednej strane prostriedok, ako do istej miery kontrolovať dlžníkov, na druhej strane šanca, že sa niekto bude chcieť pridať a za prijatie sa ochotne podelí aj o dlhy, s ktorými nemá nič spoločné. Samozrejme, podmienkou pristúpenia bolo splnenie určitých podmienok, aby sa ani náhodou nestalo, že do zóny prijmú ďalších pánov z Chudobíc. A tak vznikol zaujímavý stav - zakladajúce krajiny prijali pravidlá, ktoré niektorí z nich nemali šancu splniť a dlhodobo ani neplnili. Výsledok vidíme dnes. Slovensko si svoje problémy riešilo privatizáciou, niekto iný vydaním bezcenných dlhopisov. A teraz sa čaká, že prispejeme aj špekulantom s podvodníkmi, čo by sme mali rozhodne odmietnuť. Je čas, aby naplno zakúsili problémy, ktoré sme mali aj my, zásluhou neschopných politikov - privatizáciu a výpredaj štátneho majetku. A pokiaľ to nebude stačiť, čo už - vitaj bankrot. Ak môže obyčajný človek, môže aj štát. Mimochodom, euro je skutočne somarina. Len kryje špinavosti bohatých a mocných.