Bože, ako ten čas uteká

        Pochádzam z pomerne zhýralej rodiny. Za prvého slovenského štátu, keď som prišiel na svet (a keď som rozum bral...?) sme mali doma maďarské slúžky. Justína a Katica kdesi z Horných či Dolných Salíb boli poslednou oficiálnou vlnou pomocníc v domácnosti, pretože sa začínala industrializácia a neskôr už dedinské dievčatá dávali rodičia za robotníčky do tovární. Za odmenu zažili v roku 1948 prenikavé víťazstvo robotníckej triedy, známe ako Víťazný február. Ale keď som bol malý, Hitler ešte nebol v bunkri a my sme učili Maďarky Justínu a Katicu pri nakupovaní hovoriť po slovensky. Osud tak chcel, že si našli slovenských frajerov a tí ich láskavo doučovali a nedovolili im na našom gramafóne púšťať maďarské platne, ale slovenské šlágre Františka Krištofa Veselého. Útechou pre Justínu a Katicu bolo aspoň to, že Veselý spieval s milým maďarským prízvukom. Rodičia boli celý deň v obchode a slúžky nás doma strážili, prali, varili, žehlili a občas si s frajermi zatancovali. Ak píšem slúžky, tak som nepresný. Matica slovenská zmenila označenie týchto dievčat za pomocnice v domácnosti. Doteraz mám odložený bestseller Dagmar Weisábelovej: Ako si vediem domácnosť bez pomocnice. Knihu potrebovali naše mamy, zvyknuté na slúžky, aby vedeli, ako viesť domácnosť bez pomocnice.
        Po večeroch, keďže v Európe zúrila druhá svetová vojna, hrávali naši karty. Už od kolísky som počúval ľubozvučnú slovenčinu plnú kontier, rekontier, adutov, durchmaršov, pasov, ako aj pumerlov... Hlboko do noci lietali u nás gule, červene, zelene a žalude. Za slovenského štátu však postupne mizli hracie karty dvouhlavý platník a objavili sa mariášovky s horníkmi a dolníkmi v slovenských krojoch. Neviem sa rozpamätať, ako vyzerali vtedy naše esá, ale tiež boli prostonárodné. Justína a Katica sa rýchlo naučili po slovensky, lebo láska hory prenáša. Okrem toho s ich frajermi nebola žiadna sranda, pretože začali k nám chodiť vo vkusných čiernych uniformách a šibalských čiapkach. Horšie to bolo s mojimi tetami - dvojičkami. Volali sa LINČI a LENČE, boli oddané vyznávačky cisárovnej Sisi a boli to zrelé osemdesiatničky, ktoré slovenský štát vôbec nevzali na vedomie. Možno ho aj na vedomie vzali, ale nemali - ako Bratislavčanky - schopnosť naučiť sa po slovensky. Bohvie, či mali zábrany, alebo boli priamo blbé, to už sa teraz nedozvieme. Jedno je isté - tie babky dosť kazili povesť našej beztak zhýralej rodiny. Došlo to tak ďaleko, že keď neprestali zdraviť poštára Feketeho, rodáka z Detvy, jónapot, ten sa vzoprel a odmietol im vydať penziu. "Kým vám budem nosiť dôchodok ja, slovenský poštár Fekete, rodák z Detvy, budete zdraviť po slovensky! Alebo si budete chodiť po peniaze na poštu!" Tak prehovoril k nim s detvianskym dobrotivým úškľabkom. Baby ešte chvíľu bojovali, ale potom ho začali zdraviť "Dobrý ráno, Fekete úr, ako sa máte?" Bolože to smiechu na našej Blumentálskej ulici! Ale musím povedať - štátni zamestnanci boli všetci z Horniakov a udržovali v Bratislave poriadok, ako sa patrí. Tí čo mali v priezvisku ř, museli ísť za Břeclav. Ak si mäkčeň škrtli - zostali. Mohol by som vám menovať spolužiakov, ktorí už vyrastali bez mäkčeňa na r. A stalo sa im niečo? Nič. Akurát Zbořilovcom vzali obchod s detskou konfekciou. Ale medzi nami, komunisti by im ho o pár rokov aj tak vzali...
        Justína s Katicou sa vrátili na dedinu a opäť rozprávali po maďarsky. Frajeri odložili čierne uniformy, chvíľu počkli a potom sa nasťahovali do priestorov firmy Juliu Meinl, kde mali politbyro, či ako sa to volalo... Nie, nie. Uličný výbor KSS. Štyridsať rokov sme tam chodili všetci po rozumy. LINČI a LENČE sa toho už nedožili. Pánboh ich povolal k sebe. Určite tam teraz štengrujú Feketeho z Detvy. Ale pravdepodobnejšie je, že sú všetci aj s Hitlerom a Stalinom v pekle, lebo my sme boli veľmi zhýralá rodina. Nás, čo sme tu zostali, život naučil prispôsobiť sa, uskromniť sa. Moja mama dlhé roky viedla domácnosť bez pomocnice. Karty sme neprestali jrať za každého režimu.
        Sme normálni Bratislavčania a všetci sa tešíme na ďalšiu schôdzu - v poradí dvanástu - (bože, ako ten čas uteká!) Národnej rady SR.

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta,  IKAR 2007
-------------------------------------------------------------