Tento článok bude zrejme dosť osobný. Potrebujem sa "vypísať" z jedného zvláštneho pocitu. V poslednej dobe vnímam posun v spoločnosti. A nebudem hovoriť o kríze, politike ani ekológii. Vnímam, že ľudia okolo mňa sú hladní po pozitívnych emóciách, vzťahoch a prežívaní. Keď sa rozšíril internet a anonymné diskusie, ľudia boli väčšinou negatívne naladení a vznikali siahodlhé nenávistné výmeny názorov. Mnohí sa obávali toho, že vzťahy sú už len virtuálne, všetci sedia za kompami a ťukajú do mobilov. No mám dojem, že sa veci zmenili a prišiel dopyt po idealizovaných vzťahoch, fyzickom kontakte a spolunáležitosti. Nechcem to odsudzovať, sama som členom hneď niekoľkých takých skupín - takmer so všetkými sme aj v osobnom kontakte. Ich spoločnou črtou je, že sme všetci kááámoši, zlatíčka, slniečko svieti, dúha nad nami a všetci sa ľúbime a objímame, želáme si len to naj a za toho druhého by sme sa aj pobili, keď im niekto krivdí alebo ubližuje. Nieže by som týchto ľudí nemala rada, no viem, že nič na svete nie je ideálne a každý človek len túži po porozumení. Napriek tomu som svedkom normálnych ľudských charakterov, v každej z týchto skupín sa "naspodu" dejú aj špinavosti, ohováranie, klamstvá, nenávisť, nepochopenie, hádky, odmietnutia. Darmo človek túži po tom, aby ho mal každý rád a aby bolo všetko v poriadku.
Ďalšia vec, ktorá na mňa odvšadiaľ v poslednom období skáče, je téma "život inak". Ľudia sú presýtení jednotvárneho života, všetci kamoši už niekde boli. Kopa ľudí je single. Majú zbytočné roboty, nevytvárajú žiadne hodnoty. Nie je problém, keď sa napríklad 25-35 ročná žena vyberie niekam sama. Veď dnes už nie je povinnosťou usadiť sa, vydať sa a porodiť. Ženy u nás už nie sú považované za nemorálne, ak nejdú podľa šablóny. Sú samostatné a sebestačné, ambiciózne, odvážne a kreatívne. A muži? Tiež sa nepotrebujú viazať, možno sa aj trocha tých vyššie spomínaných žien boja. Nemajú potrebu dokazovať svoju mužnosť, zrelosť a odvahu. Nie je hanba bývať u mamy aj po 30tke. Doma nemáme takmer nijaké podnety, výzvy, potrebujeme dobrodružstvá a zážitky. Všetko ostatné máme k dispozícii. A tak veľa z týchto ľudí ide von, do zahraničia, do sveta. A najlepšie inak, lacno, ďaleko, dobrodružne. Máme oveľa viac možností ako naši rodičia. Kedysi sme sa tešili z pobytu v Chorvátsku, teraz to už za dovolenku ľudia ani nepovažujú. Každý chce robiť veci inak ako druhí. Potrebuje sa nechať ohúriť. Je moderné hovoriť, že mňa tá Eiffelovka vlastne ani nezaujíma. Že sa cení, keď v Afrike žiješ medzi domorodcami. Že keď ostaneš v meste a nevyšplháš na horu, nikde si nebol. Ak si požičiaš auto a nejdeš peši, nie si cestovateľ. Ak idem nebodaj autobusom s cestovkou, takmer sa hanbím to povedať okoliu. S opovrhovaním sa hovorí o kancelárskej práci 5 dní v týždni, dokonca o korporátnom svete.
Neviem, podľa mňa ideme z extrému do extrému. Nič nám nie je dobré a unikáme od seba samých. A to je smutné, tak to cítim. Som človek, ktorý tak nejako prirodzene robí to, čo chce a nerobí, čo nechce. Mám neuveriteľné šťastie, že žijem v strednej Európe. Že sa môžem slobodne rozhodovať. Že mám podporujúcich rodičov. Že som relatívne zdravá. Nemôžem ovplyvniť to, že som single. A teda že nemám zatiaľ svoju rodinu. No verím, že všetko je tak, ako má byť. A že mám preto príležitosti robiť niečo iné a napĺňať si svoje sny. Sama seba som spoznala a našla už asi v šestnástich. Prirodzene som sa zaujímala o sebapoznanie a veľmi mi to uľahčilo niektoré veci. Vyvinul sa u mňa aj dôležitý súcit. Samozrejme, stále sa vyvíjam a učím a ďalším veľkým zlomom bolo poznanie učenia o pozitívnom myslení. Vždy, keď sa mám niečo naučiť, tak mi to príde do života. Veľa učení tvrdí, že ak človek nie je spokojný a šťastný sám so sebou bez ohľadu na okolnosti, nič a nikto iné ho šťastným neurobí. Ani dieťa, čo sa má narodiť, ani skvelý manžel alebo milovaná žena. Ani úspech v práci, vlastnými rukami postavený dom, nové auto, dovolenka, diplom. Ani šport, sex, ani alkohol a drogy. Žiadne dobrodružstvo na svete. Ak sa neviete nájsť doma, nenájdete sa ani v Indii. Spomínam si na množstvo cestovateľov, ktorí vždy povedali, že vonku zistili, že doma je to aj tak najlepšie, že to tu majú radi. Úprimne verím, že cestovať treba. Pretože človek by sa mal neustále vzdelávať. A cestovanie je predovšetkým skvelý spôsob vzdelávania. Človek pochopí, že naše žabo-myšie vojny na Slovensku sú absolútne nepodstatné. Že sa môžeme veľa naučiť od seba navzájom. Kontakt s inými kultúrami a ľuďmi z iného spoločenského alebo historického rámca je nesmierne obohacujúci. Človek zistí, že je šťastný práve tu a teraz a že nemá žiadne problémy. Ale nemyslím, že je správne na cesty utekať od niečoho a chcieť sa nájsť na nejakom inom mieste, otupenými alebo rozmaznanými zmyslami hľadať dobrodružstvo.
Včera na cestovateľskej diskusii padla výborná otázka. Či človek musí žiť buď na cestách, alebo v korporátnom svete. No a ja mám to neuveriteľné šťastie žiť presne medzi tým. Už 10 rokov pracujem v softvérovej firme. Je to rozmanitá práca, ani jeden rok som nemala rovnaký a ani jeden deň neviem povedať, čo presne budem robiť. V našej firme som nikdy necítila nejakú konkurenciu, nestretávam sa tu s mladými ambicióznymi premotivovanými absolventmi, ktorí by mi stúpali na päty. Každému šéfovi som vždy, keď som to tak cítila, povedala, čo si myslím. Prestala som sa báť pondelkov a nemať rada nedele... Áno, bolo tu aj pár vecí, ktoré som musela prehltnúť, je to predsa len veľká firma, ale väčšinou som to zobrala ako príležitosť a skúsenosť navyše. Stále je to svojím spôsobom pohodová práca, napríklad oproti tomu, čo som zažila predtým. Máme pohyblivú pracovnú dobu, sami sa rozhodujeme, čo a ako budeme robiť. Máme stály plat a prísun práce. Viac-menej si určujeme aj termíny. Nemáme množstvo nezmyselných "mítingov" a prestávky si riadime sami. Príchody a odchody si určujem sama, keď chcem, môžem pracovať z domu. Môžem pracovať aj cez víkend alebo v noci, ale nemusím. Nikto ma nenúti zdvíhať telefón po práci, cez dovolenku alebo víkend. Niekedy ide o prácu kreatívnu, inokedy monotónnu, niekedy rozprávame so zákazníkmi, inokedy len pozeráme do aplikácie. Niekedy je náročná na premýšľanie. Môžem pokecať s kolegami, môžem počúvať svoju hudbu a som tu zabývaná. Keď potrebujem, vždy dostanem voľno. Veľmi si vážim, že sa s firmou dá dohodnúť a mohla som tak ísť na mesiac na dovolenku do Afriky a hneď ďalší rok mohol prísť Afričan sem na mesiac a behali sme po Slovensku a okolitých štátoch. A to som už v ten rok mala zaplatenú týždňovú dovolenku, takže som dovolenkovala 5 týždňov. Nesmierne som za to vďačná. A nie som sama. Aj kolega napríklad išiel do Číny. Byť zamestnaná mi vyhovuje oveľa viac, ako by som mala viesť svoj vlastný biznis. Neviem sa predať, nechcem súťažiť a nechce sa mi robiť non-stop. Nechcem si zháňať prácu a byť v neistote, či budem môcť zaplatiť účet. Zároveň rozumiem, že ak by som bola v nezmyselnej práci, ktorá by zo mňa žmýkala úplne všetko vrátane môjho voľného času a zdravia, veľmi rýchlo by som odtiaľ odišla. Okrem hlavnej práce sa angažujem v milión iných veciach. Tvoríme časopis pre ľudí s mentálnym postihnutím. Pomáhame v sirotinci v Afrike. Pomáhame organizovať cestovateľský festival a festival dokumentárnych filmov. Fotím, píšem, čítam... Človek by mal tvoriť. Mal by čokoľvek vytvárať, či už pestovať kvety, rýpať sa v záhradke, variť, štrikovať, robiť šperky, hrať na hudobnom nástroji alebo si aspoň upliesť náramok z gumičiek. Človek je vtedy šťastný a cíti sa zmysluplne. Nemusí ísť pritom ani o veľké veci meniace svet. Keď je človek zahltený vecami, ktoré nechce robiť, je to stres, ale keď sa zahltí vecami, ktoré chce robiť, je to vášeň. Ja napríklad vášnivo rada fotím koncerty. Idem cez bolesť, ale stojí to za to. Niektorí mi hovoria, že by si koncert neužili. Lenže ja si užijem koncert nielen pasívne, ale aktívne. Tvorím fotku a zžijem sa tak s dianím na pódiu. A ak sa fotky podaria, mám z toho neskutočnú radosť a naplnenie. Oveľa viac mi vyhovuje cestovať niekoľkokrát za rok, ako byť dlhodobo preč. Mám to tu rada. Veľmi ľúbim svoje mesto, som tu doma a vyhovuje mi presne také, aké je. Som tu šťastná, cítim sa tu neskutočne dobre. Samozrejme, aj inde sa cítim veľmi dobre. Ale moje mesto mi vyhovuje, pretože je to zlatá stredná cesta... ako ja. Preto si rozumieme. Deje sa tu dostatočne veľa, aby som sa nestihla nudiť, ale nie tak veľa, že by som plakala nad výberom. Rada chodím preč, aby som sa vrátila a zistila, že je tu super. Veľmi nemám rada, ak niekto na moje mesto nadáva a žije tu. Veď nech sa zdvihne a ide tam, kde mu je dobre. Načo sa týrať? Život je príliš krátky na to, aby ho niekto prežil v nevôli. Nikdy nikomu nezávidím. Pretože neviem, čo je za tým, čo musel obetovať. Kamoška mi minule napísala, že mi závidí, že som bola v Afrike a čo všetko stíham. A ja jej na to, ale ty máš dcérku a tú som ja nestihla. Toto leto som bola s mamou, tetou a babkou v Slovinsku na dovolenke. Vznikla tam krásna hláška: Nech si len nemyslia, že ísť na dovolenku je med lízať! Taký rodinný humor, ale veľmi sa mi to páčilo. Jednoducho, človek sa musí niekam dostať, napríklad sedí 19 hodín v autobuse. Musí si poradiť s diskomfortom alebo chorobami. To, že si prinesie domov krásne fotky a zážitky, je už o nastavení toho človeka. Keď sa niekam vyškriabe, nadáva, ale potom si užije výhľad a doma spomína už len naňho. Vždy, keď sa na cestách niečo "zlé" deje, hovorím, že aspoň z toho bude fajn historka. Len raz som zažila absolútne dokonalú dovču, všetko bolo absolútne perfektné. Došla som domov a nemala som čo hovoriť, keď sa ma pýtali, ako bolo.
Všetko vyžaduje aj nejakú obetu a myslieť si, že keď nie som šťastný v kancli, že dám výpoveď a pôjdem chovať ovce a tam už budem len absolútne šťastný, je krátkozraké. Možno chvíľu manuálna drina po sedení za kompom príde vhod, ale nezvyknuté telo si vyberie svoju daň. A nielen to. Človek zvyknutý na petržalský byt musí veľakrát zatnúť zuby v dedinskom dome. OK, som žena s niekoľkými zdravotnými obmedzeniami, ale takúto skúsenosť mám nielen zo Slovenska, ale aj z Afriky a neviem si vynachváliť možnosť bývať v petržalskom byte. Ak mi bude chýbať zmena, zdvihnem sa a pôjdem. Ale utekať nemám pred čím. Mladý zdravý chlap si to ešte neuvedomuje, ako ho telo obmedzí neskôr. Alebo jeho samota, keď si pre únik z reality nenájde zázemie. Som človek, ktorý veľmi rýchlo vníma všetko do detailov, čo mi svet ponúka. Nemusím mesiac brázdiť po Rumunsku, veľmi dobre ho navnímam aj za 4-dňový poznávací zájazd. Neúnavne nasávam všetko v akomkoľvek tempe. Vyhovuje mi to. Keď som bola mesiac v Afrike, kde som žila taký ten bežný život, niektoré dni som sa tam aj "nudila". Nemajú tam veľa čo robiť a turistické pamiatky nemajú. To, že som žila s domácimi, mi nedalo až tak veľmi veľa zvláštnych skúseností a zážitkov. Ani oni sami toľko toho nerobia, ako by som si myslela. Keď som sa ponúkla tehotnej žene, že jej pomôžem, povedala, že v ten deň nemala nič na práci. Byť sama a premýšľať, meditovať, nie je pre mňa nič vzácne. Ako som už písala, je to dlho súčasťou môjho bežného života. Nepotrebujem kvôli tomu liezť na skalu, stačí mi napríklad cestovať do práce. Nepotrebujem sa ani fyzicky vysiľovať, na takú očistu mi poslúži hoci hodina-dve zumby. A takisto si nemyslím, že človek si užije krajinu, keď sedí v bare alebo na káve, či vykecáva u niekoho na izbe. Jasné, nemám nič proti nasatiu atmosféry v kaviarni s terasou na ulicu, ale miestne špeciality môžem ísť pozrieť hoci aj do obchodu. Keď som niekde vonku, jednoducho chcem vyťažiť čas na maximum a rozprávanie sa do noci alebo opíjanie sa na diskotéke mi k tomu nepasuje.
Na začiatku som tvrdila, že to bude osobné, a preto som reagovala na veci, s ktorými som sa stretla. Nemám ambíciu tvrdiť, že mám patent na rozum, ani možno nikoho neinšpirujem. No mala som chuť vyjadriť vďačnosť za možnosti, ktoré som si vytvorila alebo pritiahla do života. Cítim, že obdivovaný "iný" spôsob života je opäť len útekom pred realitou, zodpovednosťou, hľadaním predĺženia si bezstarostného detstva a že je neudržateľný. Jednotlivci sa samozrejme môžu v ňom nájsť, ale nie je to všeobecné riešenie. Ak to tak cítite, choďte, ale ak si myslíte, že vás to spraví šťastnými, keď teraz nie ste, tak to tak nefunguje. Treba nájsť rovnováhu a harmóniu tu a teraz s ohľadom na budúcnosť, mať aspoň jemne načrtnuté zadné vrátka. Neustále sa učiť, tvoriť, byť v kontakte so sebou, ľuďmi, najmä rodinou, prírodou a Zemou, pestovať rešpekt a úctu ku všetkému živému, snažiť sa rásť - jednoducho buďte šťastní.