Marek ako nový zamestnanec jednej pražskej firmy sedel za moderným písacím stolom vo svojej útulnej kancelárii a neúnavne ťukal do klávesnice počítača. Za oknom už niekoľko hodín vládla tma a on si až teraz uvedomil, že je takmer deväť hodín večer. Jeho kolegovia už dávno odišli domov za svojimi rodinami a záujmami.

     No on sa nemal kam ponáhľať. Veď tu ani nemal žiadny domov. Len neútulnú izbu podnikovej ubytovne ... hoci v nej mal všetko zariadenie pre spríjemnenie voľného času. Lenže tam chýbali  mamine vône z kuchyne a v prázdnej posteli ho neustále prepadávali spomienky na chvíle prežité s Laurou.  

     Premýšľal, čo je s ňou ... myslel na to, ako si zabratá do svojich povinností na neho už ani nespomenie ... ale aj na mužov, ktorých opantá svojou krásou a inteligenciou. Riadi ich podobne, ako ľudí vo firme, ktorých má pod sebou. Riadi ich tak, aby pre seba získala to, čo potrebuje, ale tak, aby nikto z nich nemohol príliš zasiahnuť do jej života. Myslel si, že on tú príležitosť dostal. Že dostal miestenku do jej osudového vlaku života.

     Vedel, že z tohto omylu sa bude spamätávať veľmi dlho. Prijal prácu v Prahe a mal možnosť presadiť sa. Prebojoval sa k víťazstvu v konkurze na prácu, ktorá ho bavila. Konečne chcel začať ovládať aspoň tú časť svojho piesočku, ktorú iní nazývajú vlastným životom. Myslel si, že v Prahe bude od nej dosť ďaleko na to, aby z hlavy vytlačil spomienku na jej obraz. Namiesto toho neustále rozjímal o tom, ako by mohol sadnúť do auta a o niekoľko hodín byť pri nej ... a na niekoľko hodín byť s ňou. Neurobil to ... vedel, že ona nechce, aby sa znenazdajky objavil. Nechcel vidieť obvinenie v jej tvári ... obvinenie z toho, že už má dohodnutý nejaký program a on jej ho svojím príchodom narušil.

xxx

   << II. - KLAMLIVÝ KONIEC SVETA     ...     IV. - TRHANIE HMLY >>