Ono to vôbec nie je také jednoduché priznať sa k tomu. Zase až taký hrdina ja nie som. Za normálnych okolností by som sa k tomu nikdy nepriznal. Akože muž v punčoškách? Akože ja som chodil v punčoškách?

Chodil som. Priznávam. A verejne som sa promenádoval. Priznávam sa len preto, že som bol minulý piatok na návšteve u muža, čo ma do nich natiahol. Môj punčoškový učiteľ je už na dôchodku. Mal narodeniny a tak sme ho boli pozrieť. To znamená, že som v tom nebol len ja. Zničil niekoľko mladých mužov. Navliekol nás do punčošiek a dal nám na hlavy také čudá. A na sebe sme mali niečo také, čo by nám mohli závidieť aj komiksoví hrdinovia.

Vlastne keď tak na to pozerám s odstupom času tak mi to dochádza. Muž v punčoškách. To ste alebo za úchyla alebo za hrdinu. A nedá sa to len tak rozdeliť. Akože, ten čo v punčoškách pobehuje po ulici je úchyl a ten čo len doma pred zrkadlom nie. Alebo naopak. Ten čo pobehuje po uliciach je exhibicionista a ten doma pred zrkadlom exorcista. Tak exorcista isto nie, ale iné zvláštne slovo mi na um neprišlo.

Tak muži v punčoškách. Taký Robin Hood. O ňom by nikto nepovedal, že je úchyl. Ani o Jánošíkovi by to nikto nepovedal. Lebo to by bolo aj trestné. Jánošík tiež nie je úchyl ale národný hrdina. Aj Robin Hood je národný hrdina. A pritom nosil punčošky. A potom sú národní hrdinovia, ktorí sú viac ako len národní. Sú nadnárodní. Možno taký Superman alebo Spiderman alebo Rocketman nemajú akože punčošky na prvý pohľad ale ten ich trikot je niečo podobné. A fičí na nich svet. Teda na tých hrdinoch, nie na tých punčoškách.

Tak ja som vlastne tiež taký hrdina. Taký muž v punčoškách a v trikote a s maskou na hlave. A podobne ako tí ďalší hrdinovia aj ja som bol v novinách. V košickom Večerníku. Kedysi dávno. Tak dávno, že Supermana by do socialistických novín isto nedali a Spiderman ešte ani nebol. A Robin Hood bol ale on bol na stránke o sociálnom boji v kapitalistickej Británii. A v takom Večerníku som bol aj ja. Mladý muž v punčoškách a v lesklom žlto-modrom trikote a s lesklou helmou na hlave.

Veru. Moje meno bolo Slnečník a pán režisér stále žije. A žijú aj ďalší chlapci z punčošiek. Lebo na tej fotke boli aj ďalší. Napríklad Veterník a Mesačník. Pričom Veterník sa nemyslí ten koláč a myslí sa naozaj Mesačník a nie Nočník. Lebo to by bola iná zostava. Akože: „Po uliciach mesta sa premávajú traja úchylní mladíci v punčoškách, o jednom vieme, že je koláče a jeden chodí na nočník. A ten s tou lesklou helmou na hlave nemá dáždnik ale slnečník. Tak také niečo nie. To by bolo príliš polopatistické aj na socialistickú žurnalistiku.

Tak len toľko. Bol som chlapec v punčoškách a som na to hrdý. Náš pán režisér mal narodeniny a boli sme ho pozrieť. Mimochodom punčošky nemal ani jeden z nás. To zase až takí odvážni už nie sme. A svet nech si zachraňujú chlapci v overaloch.  My sme si už svoje odrobili.

Tak priznávam: ten chlapec v punčoškách som ja.