Svet reklamy. Sme jeho neoddeliteľnou súčasťou. Nedokážeme sa vymaniť z jeho zovretia.
Atakuje nás všade. Dennodenne. A to aj vtedy, ak si myslíme, ako dobre jej vieme čeliť. Nemusíme púšťať televíziu, či internet, ani si čítať časopisy a noviny. I tak sme v jej područí.
Pozerám sa po mojej pracovni. Etiketa na minerálnej vode ma ubezpečuje o jej jedinečnosti, podložka pod myškou o očakávaní istej firmy, ak by som obracala stránky kalendára, ktorý mám na stole, čakal by ma reklamný slogan na každej z nich. 
Presne tak, ako je reklamný slogan na každom z pier, ktoré tu ležia na stole.
A to som nemusela vstať. Zapnúť televízor. Ani si kúpiť ráno v stánku noviny.

Vnímate hovor v rannom autobuse? O čom sa rozprávajú mladé dievčatá? Také tie dievčenské rozhovory o chlapcoch už nie sú zaujímavé ani pre ne.
Rozprávajú sa o špirále, ktorou si ráno zväčšili mihalnice, o výpredajoch, o nohaviciach, ktoré si kúpila susedka.
Ani v jedno ráno som si nevšimla, že by niekto niekomu ukazoval za oknom letiace volavky, ktorých je teraz u nás na poliach skutočne veľa. Krásne veľké vtáky. Podobajúce sa bocianom. Vidí ich vôbec niekto? Nemajú pri sebe žiadny pútač, žiadny nápis, ktorý by hovoril o ich jedinečnosti.