Pohyblivé obrázky a zvuk z pásu alebo neskôr cédéčka ma fascinovali od mojich prvých detských krokov. Ako päťročný som mal už za sebou účinkovanie v televíznom štúdiu s tetou Vierou Bálinthovou a rozhlasový rozhovor so svojim vlastným otcom Michalom Belákom, ktorý vtedy, v päťdesiatych rokoch, robil rozhlasovú zábavnú reláciu – Letná veselica.  Môžem hrdo povedať, že som bol jedným z prvých audiovizuálnych detí minulého storočia na Slovensku. Tých audiovizuálnych zážitkov bolo oveľa viac. Významné bolo prvé stretnutie so strojom zvanom televízny prijímač. Pozor! Vtedy to ešte nebol televízor. Stroj sa skladal z malinkej obrazovčičky, stredne veľkého rádia a z reproduktora. Fungoval tak, že na obrazovke ste občas niečo videli a na rádiu, ak sa vám to podarilo, ste si naladili zvuk televízie. Program bol vyvážený. Na jednej strane to boli živé vysielania z mikroštúdia na Kolibe a na druhej strane graficky upravený titulok „Porucha nie je vo vašom prijímači“. Bol to veľmi dôležitý oznam, Neraz sa stalo, že vášnivý pra-divák chytil kladivo a roztrepal dreveno-sklenenú skrinku. Vtedy vlastne nikto nevedel, kde je chyba. Podobne to bolo so spoločenským zriadením, dnes sa tomu honosne hovorí totalita. O ňom sa ale podobné oznamy nevysielali. Veru, staré zlaté časy................

Dnes, po rokoch strávených ako divák, ale aj televízny dramaturg, scenárista a moderátor mám na čo spomínať a čo porovnávať. Preto v Kremnici na Kremnických Gagoch pri výbere diel hodných nominácie na ocenenie v kategórii audiovizuálnych diel nie je neraz ani čo nominovať alebo aspoň porovnávať. Ako akademik, ó ten ušľachtilý termín, to naozaj nemám ľahké. Rozhlas a televízia sa humoru a satire nevenujú. Masový divák ho nevyhľadáva a tak niektoré diela zostanú len v šuplíkoch ich tvorcov. Ale .....neviem z akých príčin, občas aj sem prenikne záškodník z umeleckých radov, ktorý narúša pokojné vody média. Máme ich, tých televízií a rádií, neúrekom. Aj môj sused vo vedľajšom bloku vysiela pre prvé a druhé poschodie. Našťastie nemôžem zachytiť jeho signál a tak mi zostáva len ponuka z káblového rozvodu. Hľadanie je preto komplikované nielen pre množstvo médií ale aj pre zámerný úbytok diel, ktoré si treba pre svoju kvalitu všimnúť. Nestačí len sedieť a sledovať, či brouzovať po internete. K hľadaniu treba aj potrebnú dávku optimizmu, že sa ešte vôbec niekto venuje humoru s ambíciou kvality.

Pamätné, aspoň pre mňa, bolo stretnutie Pod lampou za účasti Milana Markoviča, a Dušana Trančíka s vtedajším generálnym riaditeľom Richardom Rybníčkom. Divákom prinieslo tému – Čo je to kvalita v humore? Rybníček, pre mňa z pochopiteľných dôvodov argumentoval, že kvalita televízneho humoru je závislá na tom, čo chce divák vidieť. A to nie hocaký – väčšinový. Pre upresnenie, nejde o vyššieho, tlstejšieho, či múdrejšieho diváka, ako sú ostatní. Ide o prototyp mentálne zaostalého fagana s agresívnymi sklonmi, sexuálneho úchyláka a kultúrneho ignoranta. Že sú to prisilné slová? Pozrite sa, čo televízie na Slovensku vysielajú. Rybníčkova argumentácia vychádzala z jeho neschopnosti argumentovať inak, pretože pre čísla sledovanosti nevidel jednotlivca – normálneho, kultúrneho diváka, ktorý chce aj zábavu, ale takú, ktorá ho neuráža, neponižuje, nezavádza a neklame. Na druhej strane štúdia sedel Milan Markovič a šokovaný počúval slová hlavy verejnoprávneho média. Jeho odpoveď bola taktiež očakávaná. Druh humoru, ktorý produkuje STV začína od pása dole. Jednoducho /Mária/, títo dvaja páni sa nikdy nemohli stretnúť. Nielen v televízii, ale ani v súkromí. Pokiaľ jeden, ten riaditeľský, obhajoval svoj úspech, ten druhý, umelecký, obhajoval ideál dobrého televízneho humoru, ktorý nebol žiadnym vlastným výmyslom. Ten sa formoval už od čias Charlie Chaplina, cez Wericha a Voskovca, Ephraima Kischona, Jána Kalinu až po Woody Allena, Stana Štepku, Milana Lasicu a dnes už možno povedať aj Milana Markoviča.

Je to humor, ktorý nie je sám o sebe smiešny, aj keď vyvoláva neraz smiech, nie je hlúpy, aj keď sa tak neraz tvári a nie je neúspešný, aj keď to súčasní mediálni mágovia a konštruktéri reality show alebo sitcomov tvrdia. Dobrý humor s ľahkosťou a úprimnosťou hovorí o základných ľudských túžbach ako je sloboda, láska, krása, dobro a pravda. Uvádza ich spôsobom jemu vlastným, cez iróniu, komično, grotesku, pamflet, satiru a veľa iných podôb tohto ľudského prejavu. Je odrazom života ulice, verejnosti, barov, ale aj supermarketov, eseróčiek a úradov. Netvári sa ušľachtilo, on ušľachtilým je. Nestačí mu iba za každú cenu, napríklad šteklením, divákov a poslucháčov  rozosmiať. Chce mu vznášajúc sa pár metrov nad zemou, inou optikou odhaliť základné ľudské ideály. Preto je humor zväčša nerozlučne spojený s osobnosťou tvorcu, či už autora textu, obrazu, herca a kráľovského šaša. Humorista sa na humoristu nehrá. On ním je alebo nie je.

Pravdou je, že dnešná doba v médiách nie veľmi žičí práve takémuto humoru, ale to neznamená, že zanikol a nikto si už na neho nepamätá a nikto ho už nevie ani robiť. Dôkazom toho sú aj súčasné nominácie na ocenenie Zlatý gunár – cena za audiovizuálnu tvorbu. Tento rok sa v Kremnici stretnú Dušan Trančík s televíznou komédiou „Zima kúzelníkov“, Ivan a Dávid Popovič s animovanou satirou Channel X, mladí autori, Martin Snopek s animovaným filmom PIK a NIK , Jakub Nvota, Kamil Žiška s rozhlasovou adaptáciou predstavenia Piano revue, Boris Filan s Pálenicou a Milan Markovič s Podvodom. Posledne menovaní zastupujú to najlepšie, čo v rozhlasovej brandži za poslednú sezónu vzniklo.

Tvorba na internete sa však žiadnej nominácie nedočkala. Možno to bol len technický nedostatok, zahltené internetové siete, ale fakt, že táto kategória zostala bez nominácie, je výzvou pre všetkých – tvoriť a hľadať.

Sezóna 2006-2007 je za mnou. Život, ale najmä humor sa nekončí. Narodil sa medzi ľuďmi a tak na rozdiel od hviezd, ktoré vznikajú a zanikajú mimo nás v nekonečnom priestore vesmíru,  má šancu tu na zemi medzi ľuďmi prežiť aj druhú studenú vojnu, očakávaný zánik bufetov McDonalda a stavbu diaľnice Bratislava – Košice.

Zomrel kráľ, nech žije kráľ – aspoň do budúceho roka Kremnických Gagov 2008.

 Ľubo Belák

Bratislava, 21.8.2007