Polož si už ku mne hlávku. Vyhasnutá tma nahlas tiká na dne sklených vitrín nedočkavého času. Ako črepiny starožitnej keramickej vázy pod bosými chodidlami tieňov.

Odrazy svetiel pouličných lámp sa plazia po šikmých stenách. Až ku stropu a ešte, ešte vyššie.

Tak dlho som Ti nerozprávala žiadnu rozprávku.

Príbehy o Fénixovi. O hovoriacej vode. O zlatej jabloni..

Máš ich tak rád. Poznáš ich takmer naspamäť, hoci si ich ešte nikdy nepočul. A ja by som Ti ich dokázala rozprávať každú noc, ešte predtým ako odídeš podvedomým vlakom do krajiny nevnímania.

Útržky rozprávok stále s iným vymysleným koncom. Rozprávky tisíc a jednej noci.

Tak dlho sme sa nedotkli oblakov a neuväznili v spojených dlaniach tú miniatúrnu búrku.

Aj ja sa pokúsim zavrieť oči a na okamih ucítiť Tvoju ospalú vôňu. Kým aj jej zvyšky nevyprchajú zo slepých viečok. A možno..

Možno znova objavím kdesi medzi matracmi zabudnutý roztrasený dotyk krehkých prstov. Pevné stisnutie Tvojej ruky vo vnútri tej mojej.. A..

Nie.. Tak veľmi sa mi nechce odísť a zanechať po sebe len deku, ktorou prikryjem Tvoje spiace telo.

Na nočný stolík položím, tak ako každý večer, okrem niekoľkých bozkov aj útržok svojej duše.

A počkám Ťa na nástupišti rýchlikov dočasne prekonávajúcich hranice fyzickej reality a pravidlá všetkej logiky. Polnočných vlakov, kde nikto nepýta cestovný lístok..