...mi vždy pripomínajú detstvo. Vždy som sa zobudila prvá z celej rodiny a priam som cítila, ako ma ticho celého bytu provokuje vstať a naplno prežiť celý deň. Vnímať ho, vychutnať, nepremárniť vylihovaním v posteli ani minútu. Vždy som sa čudovala, prečo naši ešte spia, keď ja už chcem vstávať. Mala som totiž predstavu, že dospeláci vstávajú vždy prví :o)).

     Zaspávala som okolo pol druhej v noci, napriek tomu som otvorila oči už o šiestej. Prvé, čo som si uvedomila bola zamračená obloha, ktorú som vnímala aj napriek zastretým žalúziám. Inokedy svieti slno už od piatej a svetlo a teplo preniká tak cez pootvorené okno, ako aj zastreté žalúzie. Hneď mi bolo všetko jasné!!! Mám dva dni voľna, takže bude zase pršať!!! Skúsila som ešte zaspať, ale po desiatich minútach som začala rozmýšľať, či idem čítať, alebo niečo robiť. Bola som smädná na pomarančový džús (minerálku mám pri posteli stále :o), tak som vstala.

     Len čo Linda (moje morča - mnohí z Vás už poznajú :o)) začula moje kroky, začala pišťať, aby som jej náhodou nezabudla dať raňajky. Naposledy dostala trochu trávy po polnoci a ešte tam má polovičku z nej. Lenže ona potrebuje zmes zrniečok do misky, inak by pravdepodobne zomrela od hladu (aspoň to pišťanie vo mne vyvoláva taký pocit).

     Osprchovala som sa, obliekla, uvarila kávu a vzala do ruky včerajšie noviny - SME. Vždy v pondelok mi chodí do schránky, pretože som si objednala knihy, ktoré momentálne vydávajú. Ako som v nich listovala, začala som si uvedomovať to ticho okolo seba. Ja sama neviem, prečo som hneď ráno nezapla rádio, ako mám inokedy vo zvyku. Po ulici nejazdili skoro žiadne autá, dokonca ani výťah sa neozval. Až som sa zamyslela, či nie je zaseknutý, ale veď  včera večer som na ňom (síce s obavami v očiach - ako vždy) išla. Nechcelo sa mi pešo šlapať na trináste poschodie, hoci to mám natrénované :o). Dole chodím zásadne len po schodoch. A každému, kto sa ma pýta prečo odpovedám, že tak minimalizujem riziko zaseknutia sa. Za dva a pol roka sa mi to ešte nestalo a dúfam, že za tých niekoľko týždňov, čo tu ešte budem bývať sa mi to už ani nestane (a teraz sa stavím, že stane, pretože som to napísala). Zo sťahovania mám síce hrôzu už druhý mesiac, ale zároveň sa už hrozne teším ... pretože idem o desať poschodí nižšie. Vyhovuje mi to, nemám rada výšky. Absolútne žiadne. A ... neznášam výťahy ... ako som už spomínala.

     Okolo deviatej som začala vnímať, že život okolo mňa sa znovu rozbieha. Výťah sa pohol, u susedov niekto buchol dverami, vonku zatrúbilo auto... Dočítala som noviny, zapla rádio, dala prať špinavé veci do pračky. Zapla som počítač, otvorila blogy... Posledný článok som čítala už včera o polnoci, posledný komentár som napísala Ywane predtým, než som išla spať. Nič nové tu nepribudlo, tak som sa rozhodla realizovať sa sama :o)). Neskôr možno ešte niečo prihodím, zatiaľ želám príjemný, možno trochu zamračený deň.