Lypiatt mal zvyk, ktorý niektorí z priateľov považovali za trochu otravný, a nielen priatelia. Bol ochotný púšťať do tajov svojej inšpirácie obyčajných známych aj úplných neznámych - zvykol recitovať pri každej príležitosti svoje verše. Celé štvrťhodiny v ťahu zvučne prednášal s pohnutím, ktoré sa s meniacim námetom jeho básní nikdy nemenilo. Bol schopný pokračovať v prednese, až boli jeho poslucháči premožení takým zmätením rozpakov a studu, že im vháňalo krv do líc a neodvážili sa pozrieť jeden druhému do očí.

Teraz recitoval. Nielen priateľom pri stole, ale celej reštaurácii. Pri prvých rezonujúcich veršoch jeho posledného "Conquistadora" nastalo prekvapené otáčanie hláv a naťahovanie krkov z každého kúta miestnosti. Ľudia, čo prišli do tejto reštaurácie v Soho, známej ako´umelecká´, na seba významne pozerali a pokyvovali; tentoraz nedali peniaze nadarmo. A Lypiatt s úžasným výrazom zahĺbeného bezvedomia recitoval ďalej.

"Zhliadni na Mexiko, Conquistador" - to bol refrén.

Conquistador bol Umelec, vysvetlil Lypiatt, a Mexické údolie, na ktoré zhliadal, ohromné mestá Tlacopan a Chalco, Tenochtitlan a Iztapalapa symbolizovali - no, ťažko povedať, čo presne. Možno vesmír?

"Zhliadni," volal Lypiatt chvejúcim sa hlasom.

"Zhliadni, Conquistador!
 na šíre zelené kraje údolia,
 leží tam jazero; jagajú sa skvostné mestá;
 Chalco a Tlacopan
 čakajú na prichádzajúceho.
 Zhliadni na Mexiko, Conquistador, 
 na krajinu tvojho drahocenného sna."

"Nie sna" povedal Gumbril a položil pohár, ktorý celkom dopil. "Vieš, nemôžeš dosť dobre povedať sna."

"Čo ma prerušuješ?" Lypiatt sa naň nahnevane obrátil. Šklbol kútikmi širokých úst a dlhou tvárou mu od rozčúlenia myklo. "Čo ma nenecháš dokončiť?" Ruku, čo držal nešikovne vo vzduchu nad sebou ako vrchol gesta, spustil pomaly dolu na stôl. "Blbec!" povedal a znovu chytil nôž s vidličkou.

"Vážne," naliehal Gumbril, "nemôžeš povedať sna. Naozaj, môžeš - teraz?" Vypil najlepšiu časť fľaše burgundského a cítil sa v dobrej nálade, zanovito a trochu bojovne.

"Ale prečo nie?" spýtal sa Lypiatt.

"No, lebo človek proste nemôže." Gumbril sa zaklonil na stoličke, usmial sa a pohladil si splihlé blond fúzy. "Nie v tomto požehnanom roku tisícdeväťsto dvadsaťdva."

"Ale prečo?" opakoval Lypiat s podráždením.

"Lebo je prineskoro, všehovšade," vyhlásil Mr. Mercaptan, spevavo zatiahol, zahučal ako pravý Conquistador a na konci vety trochu potupne bezdychu stíchol. Bol to uhladený, príjemný mladý muž s hladkými hnedými vlasmi v strede rozdelenými, čo viedli v ležérnych oblúkoch pozdĺž jeho spánkov a v mdlých kaderách sa mu vinuli za uši. Jeho tvár mala byť trochu jemnejšia, trochu vytríbenejšie dix-huitième než v skutočnosti bola. Mal dosť hrubý, rypákovitý vzhľad, čo smutne neladilo s Mercaptanovým nenapodobiteľne pôvabným štýlom. Mercaptan mal totiž štýl a s potešením ho užíval vo svojich článkoch pre literárne týždenníky. Jeho najlepším dielom však bol malý zväzok esejí, prozaických básní, medailónov a paradoxov, kde brilantne zobrazil svoju obľúbenú tému - malichernosť, opičiu obmedzenosť, bezvýznamnosť a absurdnú namyslenosť Homo, samozvaného Sapiens. Tí, čo stretli Mercaptana osobne, často odchádzali s pocitom, že jeho prísny úsudok voči ľuďom je predsa len správny. 

"Je prineskoro," opakoval. "Časy sa zmenili. Sunt lacrymae rerum, nos et mutamur in illis¹." Sám si aplaudoval smiechom.

"Quot homines, tot disuptandum est²," povedal Gumbril a upil ďalší dúšok z Beaune Supérieure. V tomto momente Mercaptana absolútne schvaľoval.

"Ale prečo je príliš neskoro?" naliehal Lypiatt.

Pán Mercaptan urobil chabý posunok. "Ça se sent, mon cher ami," povedal, "ça ne s´explique pas." Vraví sa, že satan si nosí peklo vo svojom srdci a tak to bolo aj s Mercaptanom - kdekoľvek bol, vždy bol v Paríži. "Sny v tisícdeväťsto dvadsiatomdruhom..." Pokrčil plecami.

"Potom, ako si pripustil vojnu, prehltol ruský hladomor," povedal Gumbril. "Sny!"
"Tie patrili do Rostandovej éry," uchichtol sa pán Mercaptan, "Le Rêve - áh!"

Lypiatt s rinčaním odložil nôž a vidličku a bojovne sa predklonil. "Teraz vás mám," povedal, "mám vás. Prezradili ste sa. Prezradili ste svoju duchovnú úbohosť, slabosť, malichernosť a neschopnosť...."

"Neschopnosť? To je osočovanie, pane," opáčil Gumbril.

Shearwater sa ťažkopádne pohol. Celý čas bol ticho a sedel zhrbene, s lakťami na stole a veľkou okrúhlou hlavou naklonenou dopredu, zjavne zabraný do pedantského drobenia kúska chleba. Občas si vložil do úst kus kôrky a sánka pod huňatými hnedými fúzmi sa mu hýbala pomaly, premýšľavo a zboku nabok ako krave. Strčil lakťom do Gumbrila. "Somár," ozval sa, "buď ticho."

Lypiatt prudko pokračoval. "Bojíte sa ideálov, v tom to je. Neodvážite sa pripustiť, že máte nejaké sny. Volám to sny," dodal parenteticky. "Nech ma majú za blázna a za staromódneho. To slovo je kratšie a anglickejšie. Navyše sen sa rýmuje s oheň. Ha, ha!" A Lypiatt spustil titanský cynický smiech, ktorý sa zdal klamlivý, ale tým, čo rozumeli, odhaľoval povznesenú náladu. "Ideály - tie nie sú pre vás dosť nóbl. Z takej veci ste celkom vyrástli. Žiadny sen, žiadne náboženstvo, žiadne mravné zásady."

"Buď sláva menu ucholaka," povedal Gumbril. Ten malý výmysel ho tešil. Bol vhodný a šťastne zvolený. "Človek je ucholak v čírej sebaobrane," vysvetlil.

Ale Mercaptan meno ucholaka každopádne odmietol akceptovať. "V čom je na hanbu byť civilizovaný, naozaj neviem," odtušil hlasom raz býčím, raz piskľavo drozdím. "Nie. Ak buď sláva niečomu, tak môjmu rokokovému budoáru, rozhovorom nad vylešteným mahagónom a delikátnym, lascívnym, vtipným flirtom na priestorných pohovkách obývaných dušou Crébillona Juniora. Nemusí byť každý z nás Rusom, dúfam. Tým nechutným Dostojevským." Mercaptan hovoril precítene. "Ani utopistom. Homo au naturel --" Mercaptan priložil palec a ukazovák na svoj žiaľ príliš rypákovitý nos, "ça pue. A pokiaľ ide o Homo à la H. G. Wells - ça ne pue pas assez. Ja vravím, buď sláva civilizovanej strednej ceste medzi zápachom a asepsiou. Dajte mi trochu pižma, trochu opojného ženského dychu, vôňu starého vína a jahôd, vrecko levandule pod každým vankúšom a zmes v kútoch prijímacej izby. Čítavé knihy, zábavný rozhovor, kultivované ženy, pôvabné umenie a suché víno, hudbu, pokojný život a primerané pohodlie - to je všetko, čo žiadam."

"Keď hovoríš o pohodlí," pridal sa Gumbril predtým, ako stihol Lypiatt mrštnúť svoje hrmiace odpovede, "musím ti povedať o mojom novom vynáleze. Pneumatické nohavice," vysvetlil. "Nafúkaš si ich. Perfektné pohodlie, chápeš? Si sedavý človek, Mercaptan, ak chceš, niekoľko párov ti zajednám.  

Mr. Mercaptan potriasol hlavou. "Príliš Wellsovské," povedal. "Príliš príšerne utopické. V mojom budoári by boli smiešne nemiestne. A navyše moja pohovka je už odpružená dosť, vďaka." 

"Ale čo Tolstoj?" skríkol Lypiatt a popustil v prudkom výbuchu svoju netrpezlivosť.
Mercaptan mávol rukou. "Rus," odtušil, "Rus."

"A Michelangelo?"
"Alberti" povedal Gumbril veľmi vážne, tlmočiac mienku svojho otca - "Alberti bol oveľa lepší architekt, to si buď istý."
"A pompéznosť pre pompéznosť," povedal Mr. Mercaptan, "mám radšej Borrominiho a barok."

"Čo Beethoven?" pokračoval Lypiatt. "Čo Blake? Kam sa v tvojej predstave vecí dostali tí?"
Mercaptan pokrčil plecami. "Zostávajú v predsieni," povedal. "Do budoára ich nepúšťam."

"Hnusíš sa mi," povedal Lypiatt s rastúcim rozhorčením a širšími gestami. "Hnusíte sa mi - vy a vaša protivná malá falošná civilizácia osemnásteho storočia; vaše piplavé básničkárenie; vaše umenie pre umenie namiesto umenia pre Boha; vaše odporné párenie sa bez lásky či vášne; váš svinský materializmus; vaša zverská ľahostajnosť ku všetkým, čo sú nešťastní, a vaša štekavá nenávisť ku všetkému, čo je veľké."

"Roztomilé, roztomilé," mrmlal Mercaptan a nalieval si do šaláta olej.

"Ako môžeš čo len dúfať, že dosiahneš niečo mravné či závažné, keď v mravnosť alebo závažnosť ani neveríš? Pozerám okolo," a Lypiatt vrhal oči široko po miestnosti plnej ľudí, "a vidím, že som samotný, duchovne osamotený. Bojujem sám, sám." Udrel si do hrude, titan, opustený titan. "Povedal som si, že vrátim maľbe a poézii ich miesto medzi veľkými mravnými silami. Pridlho sú len zábavou, obyčajnou hrou. Dám za to svoj život. Svoj život." Hlas sa mu trochu zatriasol. "Ľudia ma zosmiešňujú, nenávidia, kameňujú, vysmievajú sa mi. Ale ja vytrvám, vytrvám. Lebo viem, že mám pravdu. A aj oni nakoniec spoznajú, že mám pravdu." Bola to dlhý monológ. Človeku sa mohlo zdať, že Lypiatt spoznáva sám seba. 

"Tak či tak," povedal Gumbril s bodrou tvrdohlavosťou, "trvám, že slovo sen je neprípustné."
"Neprípustné," zopakoval Mr. Mercaptan a francúzskou výslovnosťou dal slovu ďalší význam. "Vo veku Rostanda správne a vhodné. Ale teraz..."
"Teraz to slovo odkazuje na Freuda," dodal Gumbril.
"To je vec literárneho taktu," vysvetlil Mr. Mercaptan. "Nemáš literárny takt?"
"Nie, vďakabohu," zdôraznil Lypiatt. "Nemám takt pre nič. Robím veci priamo, úprimne, s vervou. Neznášam kompromisy."

Udrel do stola. To gesto prekvapivo vyvolalo výbuch streleného diabolského smiechu. Gumbril, Lypiatt a Mr. Mercaptan rýchlo zdvihli zrak, aj Shearwater zdvihol veľkú guľatú hlavu a obrátil širokú tvár smerom k hlasu. Pri stole stál mladý muž s plavou vejárovitou bradou, pozeral na nich svetlomodrými očami a usmieval sa neurčito a nepokojne, akoby mal hlavu plnú neznámej a zvláštnej zlomyseľnosti.

"Come sta la Sua Terribiltà?" spýtal sa, zložil si komický cylinder a hlboko sa uklonil Lypiattovi. "Poznávam môjho Buonarottiho!" dodal srdečne.
Lypiatt sa smial s trochu nepríjemným pocitom a už nie titansky. "Poznávam Colemana!" trochu slabo po ňom zopakoval. 
"Naopak," opravil Gumbril, "mne sa vôbec spoznať nedarí. Táto brada" - ukázal na plavý vejár - "to prečo, ak sa smiem spýtať?"
"Rusistickejšie," potriasol hlavou Mr. Mercaptan.
"Áh, prečo naozaj?" Coleman znížil hlas do dôverného šepotu. "Z náboženských dôvodov," povedal a prekrižoval sa.

"Krista nasledujúc,
 ako každý dobrý veriaci,
 napodobňujem Spasiteľa
 a pestujem si beavra.

Sú beavre, ktoré sa urobili beavrami samy pre kráľovstvo Božie. Ale sú niektoré beavre, čo sa tak z lona matky narodili." Vybuchol v návale bezmedzného smiechu, ktorý sa zastavil tak náhle a spontánne, ako začal.
Lypiatt potriasol hlavou. "Odporné," povedal. "odporné."
"Navyše mám iné a žiaľ menej zbožné dôvody pre túto zmenu, " pokračoval Coleman a nevenoval tomu pozornosť. "Človeku to umožní prísť na ulici k úchvatným známostiam. Počuješ niekoho vedľa hovoriť beaver a okamžite máš právo nabehnúť a pridať sa k rozhovoru. Tomuto milému symbolu vďačím za najúžasnejšie nebezpečné vzťahy."
"Skvelé," povedal Gumbril a napil sa na vlastné zdravie. "Ihneď sa prestávam holiť."

Shearwater pozrel s nadvihnutým obočím a zvrašteným čelom kol dokola stola. "Tento rozhovor je trochu mimo mňa," povedal vážne. Pod impozantnými fúzmi a pod hustým chumáčovitým obočím boli jeho ústa malé a prosté a mierne šedé oči plné takmer detskej spýtavosti. "Čo znamená slovo beaver v tomto kontexte? Asi nenarážate na hlodavca Castor fiber?"

"Ale toto je skvelý človek," povedal Coleman a zdvihol cylinder. "Povedzte, kto to je?"
"Priateľ Shearwater," odvetil Gumbril, "fyziológ."

Coleman sa uklonil. "Fyziologický Shearwater," povedal. "Môj hold. Človeku, ktorý nevie, čo je beaver, skladám všetky zbrane. Vo všetkých novinách nie je nič len beavre. Povedzte, vy nikdy nečítate Daily Express?"

"Nie."
"Ani Daily Mail?"
Shearwater pokrútil hlavou.
"Ani Mirror? ani Sketch? ani Graphic? ba ani (lebo som zabudol, že fyziológovia musia mať iste liberálne názory) - ani Daily News?"
Shearwater ďalej krútil veľkou guľatou hlavou.

"Ani žiaden z večerníkov?"
"Nie."

Coleman znova zdvihol klobúk. "Ó výrečná, spravodlivá a ohromná Smrť³!" vykríkol a vrátil ho spať na hlavu. "Nečítate vôbec nikdy žiadne noviny - dokonca ani skvelé eseje nášho priateľa Mercaptana v týždenníkoch? Inak, ako idú tvoje skvelé eseje?" Coleman sa obrátil k Mr. Mercaptanovi a hrotom svojej veľkej paličky ho štuchol do brucha. "Ça marche - les tripes? Hein?" Otočil sa späť k Shearwaterovi. "Ani tie?" spýtal sa.

"Nikdy," povedal Shearwater. "Mám vážnejšie veci na práci, než noviny."
"A aké vážne veci, ak sa smiem spýtať?"
"No, práve v tejto chvíli som zabraný najmä obličkami."
"Obličky!" Coleman udrel v radostnom vytržení do podlahy kovaním svojej palice. "Obličky! Povedzte mi o obličkách. To je prvoradé. To je skutočný život. Sadnem si k vám bez pýtania o dovolenie tu Buonarottiho a v zuboch Mercaptana, a ani nepomyslím na takých ako Gumbril, ktorí by tu aj nemuseli vôbec byť. Sadnem si a ---"

"Keď sme pri sedení," povedal Gumbril, "rád by som vás presvedčil, aby ste si objednali moje patentované vzduchové nohavice. Budú---"

Coleman mu odmávol. "Teraz nie, nie teraz," povedal. "Sadnem si a vypočujem si fyziologické rozpravy o ľadvinkách, zatiaľ čo ich budem práve jesť - sautés. Sautés, poznačte si."
Položil klobúk a palicu na zem pred sebou a sadol si za koniec stola medzi Lypiatta a Shearwatera.

"Dvaja veriaci v konfrontácii s tromi zlovoľnými neveriacimi," povedal a položil na chvíľu ruku na Lypiattove rameno. "No, Buonarotti? Ty a ja sme obaja croyants et pratiquants, ako by povedal Mercaptan. Verím v diabla, otca kvázi všemohúceho, Samaela a jeho ženu, Ženu smilstva. Ha, ha!" Smial sa divokým, strojeným smiechom. 

"Tu je koniec akéhokoľvek civilizovaného hovoru," posťažoval sa Mr. Mercaptan a pri civilizovaného zasyčal c, vleklo stisol pery na v a zvýraznil prvé dve i. V jeho ústach to slovo akoby nadobudlo osobitý a bohatší zmysel.

Coleman ho ignoroval a pokračoval. "Povedzte mi, ako fyziológ, niečo o fyziológii Archetypného človeka. Najdôležitejšie je, a viem, že Buonarotti má na to rovnaký názor: má Archetypný človek boyau rectum, ako by opäť povedal Mercaptan, alebo nemá? Na tom závisí všetko, ako si už pred rokmi uvedomil Voltaire⁴. Ako už na požehnanú autoritu vieme, ´jeho nohy boli vodorovné a chodidlá jeho nôh boli ako kopyto teľaťa.´⁵ Ale vnútornosti, musíte nám povedať o vnútornostiach. Však, Buonarotti? A kde je moje rognons sautés⁶?" zakričal na čašníka.

"Znechucuješ ma," povedal Lypiatt.

"Dúfam, že nie smrteľne?" starostlivo sa obrátil Coleman na svojho suseda. Potom potriasol hlavou. "Smrteľne, obávam sa. Bozkaj ma, Hardy⁷ a zomriem šťastný." Poslal do vzduchu bozk. "Ale prečo je fyziológ taký pomalý? Poďme, hrubokožec, poďme! Odpovedajte. Máte kľúč ku všetkému. Kľúč, to vám poviem. Pamätám sa, keď som tvrdol v škole v biologických laboratóriách, na pitvanie žiab - boli ukrižované špendlíkmi hore bruchom ako malí zelení Kristovia - raz si spomínam, keď som tam tak sedel a ticho študoval vnútornosti, prišiel laboratórny zriadenec a povedal zapáchajúcemu vrátnikovi: Pane, mohol by som poprosiť o kľúč od Absolútna? A verili by ste, že vrátnik ticho položil ruku do vrecka, vytiahol malý patentný kľúč a bez slova mu ho dal. To bolo gesto! Kľúč od Absolútna. Ale myslím, že to bol len absolútny alkohol, čo ten chlapčisko chcel - aby doň naložil nejaký hnusný zárodok. Boh rozlož jeho dušu v pokoji! A teraz, Castor Fiber, von s vašim kľúčom. Povedze nám o Archetypnom človeku, o prvotnom Adamovi. Povedzte nám všetko o boyau rectum."

Shearwater ťažkopádne pohol svojou nemotornou konštrukciou. Naklonený dozadu na stoličke si podrobne skúmal Colemana s nenútenou, zhovievavou zvedavosťou. Oči pod divokým obočím boli mierne a vľúdne; pod strašným maskovaním fúzov sa škľabivo usmieval ako dieťa, ktoré zbadá blížiacu sa fľašu. Široké, vyklenuté čelo bolo pokojné. Prešiel si rukou cez husté hnedé vlasy, premýšľavo sa poškriabal po hlave a potom, keď zo všetkých strán preskúmal, pochopil a riadne zatriedil zvláštny fenomén Colemana, srdečne a pobavene sa zasmial.

"Voltaireova otázka⁴," povedal nakoniec pozvoľným, hlbokým hlasom, "sa v čase, keď ju položil, zdala nezodpovedateľnou iróniou. Jeho súčasníkom by sa zdalo takmer rovnako ironické, ak by sa spýtal, či má Boh obličky. Dnes vieme o obličkách trochu viac. Ak by sa spýtal mňa, odpovedal by som: prečo nie? Obličky sú tak nádherne usporiadané, fungujú pri regulácii s tak zázračnou - ťažko nájsť iné slovo - tak jasne božskou presnosťou, s takou vedomosťou a múdrosťou, že neexistuje dôvod, prečo by sa váš archetypný človek, ktokoľvek to je, alebo hocikto iný, mal hanbiť za to, že ich má."

Coleman zatlieskal. "Kľúč," vykríkol, "kľúč. Vyjde z vrecka nemluvniat a dojčiat. Pravý, jedinečný Yaleov zámok. Ako dobre som urobil, že som dnes večer sem prišiel! Ale svätý Sephirot, tu je moja frajl."

Zdvihol paličku, vyskočil zo stoličky a preplietal si cestu medzi stolmi. Vedľa dverí stála žena. Coleman k nej pristúpil, ukázal bez slov na stôl a vrátil sa, pričom ju viedol pred sebou a zľahka ju paličkou ťukal po bedrách, ako by niekto viedol poslušné zviera na jatky.

"Dovoľte, aby som vám predstavil," povedal Coleman. "Účastníčka mojich radostí a starostí. La compagne de mes nuits blanches et de mes jours plutôt sales. Jedným slovom, Zoe. Qui ne comprend pas le français, qui me déteste avec une passion égale à la mienne, et qui mangera, ma foi, des rognons pour faire honneur au physiologue."

"Dáte si burgundské?" ponúkol Gumbril zdvorilo fľašu.
Zoe prikývla a prisunula si pohár. Bola tmavovlasá, mala svetlú pleť a oči ako okrúhle černice. Ústa mala malé a plné. Oblečená bola trochu depresívne v modrom a oranžovom, ako z obrazu Augusta Johna. Jej výraz bol nevrlý a divoký a dívala sa okolo s hlbokým dešpektom.

"Shearwater nie je nič než mystik," zanôtil Mr. Mercaptan. "Mystický vedec, na to teda spoľah nie je."

"Ako Liberálny pápež," povedal Gumbril. "Úbohý Metternich, pamätáte sa? Pio Nono." A vybuchol v návale zasväteného smiechu. "S menej než priemernou inteligenciou," mrmlal potešene a dolial si pohár.

"Na také spojenie by nespoľahol len úmyselný zaslepenec," pridal sa pobúrene Lypiatt. "Čo je veda a umenie, čo je náboženstvo a filozofia iné, než kopa výrazov pre nadľudskú realitu v ľudskej terminológii? Newton, Boehme a Michelangelo - čo robia iné, než že vyjadrujú rôznymi spôsobmi v rôznych ohľadoch tú istú vec?"

"Prosím ťa, Alberti," povedal Gumbril. "Uisťujem ťa, bol lepší architekt."
"Fi donc!" povedal Mr. Mercaptan. "San Carlo alle Quatro Fontane----" Ale ďalej sa nedostal. Lypiatt ho pohybom zrušil.
"Jedna skutočnosť," zvolal, "existuje len jedna skutočnosť."
"Jedna skutočnosť," Coleman natiahol ruku ponad stôl a pohladkal Zoeine holé biele rameno, "a tá má nádherné pozadie." Zoe bodla vidličkou do jeho ruky.

"Všetci sa o tom pokúšame hovoriť," pokračoval Lypiatt. "Fyzici sformulovali svoje zákony, ktoré nie sú koniec koncov nič viac než koktanie provizórnych teórií o časti tejto reality. Fyziológovia prenikajú do tajov života, psychológovia do mysle. A my umelci sa pokúšame hovoriť o tom, čo sa nám odhalilo o mravnej podstate, o povahe tej reality, ktorou je univerzum."

Mr. Mercaptan spráskol ruky a vyvolal des. "Eh, barbaridad, barbaridad!" Jeho pocitom by uľavil len pravý Kastílčan. "Ale toto všetko je nezmysel."

"S chemikmi a fyzikmi máš celkom pravdu," povedal Shearwater. "Stále sa snažia predstierať, že sú k pravde bližšie než my. Svoje hrubé teórie berú za fakty a snažia sa, aby sme ich prijali do svojho života. Ech, tie ich teórie, tie sú posvätné. Volajú ich Prírodné zákony a hovoria o svojich poznaných pravdách a o našich romantických biologických fantáziách. Aký len humbug robia, keď hovoríme o živote! Totálni blbci!" povedal Shearwater mierne a zdrvujúco. "Iba blázon môže hovoriť o mechanizme pri obličkách. A sú dokonca idioti, ktorí hovoria o mechanizme dedičnosti a reprodukcie."

"Predsalen," začal veľmi naliehavo Mr. Mercaptan nervózny z popierania jeho vlastného života, "sú významné autority. Môžem samozrejme len citovať, čo hovoria. Nepredstieram, že o tom viem niečo sám. Ale--"

"Reprodukcia, reprodukcia," mrmlal si Coleman v extázi. "Úchvatné a desivé pomyslieť, že k tomu dôjdu všetci, aj tí najpanenskejší. Že preto sa všetky narodili, sučky, napriek ich porcelánovo modrým očiam. Akú mandragoru vytvoríme, Zoe a ja?" spýtal sa a obrátil sa k Shearwaterovi. "Tak rád by som chcel dieťa," pokračoval bez čakania na odpoveď. "Neučil by som ho nič, žiadny jazyk, vôbec nič. Iba dieťa prírody. Myslím, že by to bol naozaj démon. Sranda, ak by naraz začal hovoriť Bekkos, ako deti v Herodotovi. A tuná Buonarotti by namaľoval jeho alegorický obraz a napísal epickú báseň Plebejský divoch. A Castor Fiber by prišiel preskúmať jeho obličky a vyšetriť jeho sexuálne inštinkty. A Mercaptan by o ňom napísal jeden zo svojich nenapodobiteľných článkov pre týždenník. A Gumbril by mu urobil patentované nohavice. A Zoe a ja by sme rodičovsky prihliadali a nadúvali sa pýchou, že, Zoe?" Zoe si udržiavala výraz nemenného nevrlého opovrženia a neráčila odpovedať. "Ach, to by bolo úžasné! Túžim po potomstve. Žijem v nádeji. Dobývam vydobyté. Pro---"

Zoe odhodila kúsok pečiva, ktorý sa mu zachytil na líci. Coleman sa oprel a smial sa, až mu tvárou tiekli slzy.                                        
    
                

¹ Svet sú slzy a my sa meníme s nimi.
Kombinácia dvoch latinských viet:
1. Sunt lacrimae rerum et mentem mortalia tangunt. (Tento svet sú slzy a srdca sa dotýka bremeno smrteľnosti. Virgílius: Eneida)
2. Tempora mutantur, nos et mutamur in illis. (Časy sa menia a my sa meníme s nimi.)

² Koľko ľudí, toľko dišputátov.
Kombinácia dvoch latinských viet:
1. Quot homines, tot sententiae. (Koľko ľudí, toľko názorov)
2.  De gustibus non est disputandum (Proti gustu žiaden dišputát) 

³ cit. z Histórie sveta od Sira Waltera Raleigha

⁴ O Homme! qui oses te dire l´image de Dieu, dis-moi si Dieu mange, et s´il a un boyau rectum. (Voltaire: Dictionnaire Philosophique)
V preklade: Ó, človeče, ktorý si trúfaš hovoriť si obraz Boží, povedz mi, či Boh je a či má konečník.  

⁵ cit. z Knihy Ezechiel 1:7, časť Povolanie za proroka
⁶ soté z ľadviniek
⁷ posledné slová Lorda Horatia Nelsona 

Aldous Huxley: Antic Hay (1923), 4. kapitola

Preklad: Bertranda