Prvé jarné dni - najťažšie obdobie pre dieťa vo mne aj pre mňa celého. Koncentrácia v škole hlboko pod nulou. Dnu uchom ide fotosyntéza (a ešte k tomu po švédsky), ale tam to končí. Hlava je už plná jediného - bicykel. Fotosyntéza, bicykel, fotosyntéza, bicykel, fotocykel, bisyntéza. Prečo sa tu vlastne učíme také bludy? Bicykel. Asi tak to vyzerá v hlave.

14.50. Konečná, s hluchým zvončekom, iba s takým v mojej hlave. Šprintom do bicyklárne a hejsa hopsa hopsasá, už sa krútia kolesá. Potom, spotený, so zadkom odretým od zákernéo sedadla, nezvyknutým po zime, rýchlo zahrať si basketbal a zabehať a posedieť na lavičke, potom zas naháňačka so zápalom pľúc, ktorý v studenom marcovom vzduchu poletuje a lepí sa najmä na spotené deti. Vyhral som, skryl som sa do sprchy, zničený a nevládny. Toľko blata, pre pána jána, to keby tak mamka videla. Ale tá tu nie je, takže sa pokojne nemusím umyť za ušami.

A potom decko unavené, zmorené, vlečiem so sebou do počítačovne. A tu hneď zas ožije, skáče si po klávesnici a píše takéto nezmysly. Tralalá tralalá, ale som si usrala. No a potom s ním vydrž. Ale zatiaľ sa to dá, keď je ešte pubertiak vo mne v hlbokom zimnom spánku. Teda nie až tak hlbokom, jedným očkom už pokukuje po dievčencoch, a to ešte ani neskrátili sukne. Uf, bude to ťažké. Vydržať v jednom tele so zmäteným mladým mužom, nadržaným pubertiakom a hravým deckom. Dá mi to teda poriadne zabrať. A potom, že prečo je tu tá jarná únava.