Mám držať zobák....

 

Dobrá rada stojí groš, v mojom ponímaní 10 € za taxík. Nesmejte sa vážne. Pred Veľkou nocou som sa vybrala na turnaj sem hľa kúsok do Gyoru. Chýbajú mi tam dve bodky, ale nemám chuť ich hľadať.... Na turnaji bolo viac než fasa, bol to náš prvý spoločný turnaj a patrične sme si ho užili. Len ... zmizol mi hlas. V sobotu poobede sme došli, v nedeľu som ešte odkaučovala dva zápasy a v pondelok ráno som chraptela. Hlas sa tratil a ani liečba podobná hádzanej nezaberala. V pondelok som to ešte rozchodila, popila všeličo a chvíľami sa mi hlas aj vrátil. Použijúc môj sedliacky rozum a vedomosti typu : „klin, klinom sa vybíja...“ buchla som na moje chrapčavé hrdlo bublinkovú minerálku... koniec.

V utorok to bolo na mraky a baby sa hneď ráno rehotali, že či mutujem (aj ALFa som prekonala) ... občas sa mi podarilo vydať aspoň aký taký hlas, ale nevzdala som sa... bolo ich treba predsa zmanažovať aj na ihrisku. A keďže som tréner, ktorý na lavičke neobsedí a neustále rozpráva a stále kričí, kričala som aj keď som už nemala hlas.... s tým kričaním.. rozumieť mi bolo asi na desať centimetrov, ale aspoň som zúrivo rozhadzovala rukami, vždy keď sme stratili loptu a dostali sme gól...

V stredu posledný zápas kaučovala kamoška a ja som zúrivo chodila po striedačke... nevládala som už ani pískať a nie to ešte hovoriť. Posledná záchrana mi blikla v telefóne. Číslo na mobil na špičkového človeka a odborníka na hrdlo... pani doktorka mi vyberala mandle, napravila a vyrovnala  prepážku v nose, tak nezavolám jej... „jasné, čakám Vás. “ Smola, v Bratislave sa hral futbal a andelé tiahli na Slovan....policajti, jazdná polícia a doprava v kolapse.

Tak prídete vo štvrtok, mám službu... vďaka. Prišla som, teta doktorka použila na mňa všetky tie zrkadielka a paličky a šup antibiotiká na tri dni...a keďže ja nie príliš dobrý pacient tak rovno dve balenia...a budete ticho... Prisahám, že som bola, celú Veľkú noc som mlčala, veď som bola u našich a tam teda moc rozprávať nemusím...hlas prišiel až v pondelok. Včera som bola v práci, dva telocviky, jeden u maličkých a druhý v päťke a poobede tréning. Po tréningu hlas zmizol nadobro...

Tak dnes smer doktorka... telefóny sú skvelá vec a číslo na doktorku je skvelé... „čakám Vás na oddelení“. Trochu som sa na Antolskej zamotala, ale... po vození sa vo výťahu si sedím v kresle a hrám sa na mŕtveho chrobáka. Smiešne, keby vedela ako sa bojím... vedľa mňa na kresle malé chlapča... druhá doktorka vyšetruje jeho... chlapča je tam s mamou a tá ho neustále okrikuje...malý neobsedí, nechce otvoriť ústa a palička v ústach sa mu tiež nepáči... ten krpec má moje sympatie... smejeme sa s doktorkou obe, ale o chvíľu ma smiech prechádza (inak správam sa rovnako, ako ten krpec, len si nešpáram v nose J ) „zaspievajte mi tento tón...“, pobavila ma, ja neviem spievať... . Musím uznať, že má snahu... volala na foniatriu a šup, papiere mám v ruke a doktor sa hneď pýta či som sólistka národného divadla.... hlasivky vyzerajú, akoby som každý deň spievala operné árie... „nie, nespievam...ja učím a trénujem pán doktor“... prednáška o tom, ako sa to bude zhoršovať... vypísal papiere a o mesiac kontrola...

Vybehla som na krčné podebatiť ešte s doktorkou. Sadli sme na kreslá vedľa seba a pustili sme sa do študovania mojej správy od foniatra... „ no Katka, tak ako medzi športovcami môžem?“ „Jasné v pohode“, „tak najbližší mesiac budete držať zobák...“ „hahaha, to ako vážne? Ale ja musím rozprávať v práci a na tréningu...“ „zaobstarajte si megafón... budete štýlová a ušetríte hlas...“ No ja neviem... nevydržím nerozprávať...ja kecať s deťmi musím a megafón? Budem chodiť ako debil...“. „Idem vypísať recept a pozháňať inhalátor“... pozháňala, vypísala a ešte ma aj strážila... lebo ja...som inhalátor pustila, nech to fičí a nech tam nemusím toľko sedieť bez nejakej činnosti a medzitým som žeravila telefón s kolegyňou... doktorka ma vymákla a tak mi prehovárala do duše 20 minút zatiaľ čo som si ja inhalovala a povinne držala zobák. Ťažký to mám život a doktorka so mnou ešte ťažší... ale už si pri mne zvykla... len ten hlas nech sa mi vráti... celý čas byť ticho... je drina...

 

PS. Ak by ma chceli zajtra v škole vyvolať, nemôžem... mám mať hlasový pokoj a držať zavreté ústa, ale napísať tiež nič nenapíšem...

PS1. V sobotu je turnaj... to už asi mlčať nedokážem... a večer idem inhalovať pod dozorom k tete doktorke...

PS2. Ak máte niekto lepší recept ako je mlčanie a vráti sa mi hlas sem s ním a rýchlo...