Lauriným bytom sa chvíľami ozývali nekontrolovateľné výbuchy smiechu, pretkávané tichom vážnych debát. V jednej z tých vážnych chvíľ sa z Laury začali drať nezadržateľné vzlyky a tvár sa jej stratila v prúde vyplavených sĺz.

     „Laurika, nie, neplač, netráp sa. Všetko bude zase v poriadku. Veď vidíš, že už teraz je všetko na najlepšej ceste k tomu, aby si bola znovu spokojná a vyrovnaná ... a možno trošku neskôr ... určite aj šťastná.“ – pokúšala sa ju utíšiť Petra a Olívia ju mlčky objala okolo pliec.

     „Si skvelá ... máš toľko zlého za sebou ... teraz to už zvládneš, pretože všetko bude neustále už len lepšie,“ – šeptala slová útechy Olívia.

     „Bude a nebude,“ – preriekla medzi vzlykmi Laura. „Vždy cítim panickú hrôzu, keď musím niekam ísť. Po „vlastných““ – ironicky pozrela smerom na svoje nohy, „nemám šancu ... Kamila je skvelá šoférka a vždy si pre mňa nájde potrebný čas ... lenže ja vždy prežívam v aute tú hrôzu znovu a znovu. Musím sa zakaždým strašne ovládať, aby som nezačala vrieskať  a neutiekla skôr, než Kamila naštartuje. A keď sme už na ceste, stále iba tŕpnem, kto a kedy do nás znovu vrazí a dokončí toto rozbabrané dielo,“ Laura sa snažila upokojiť a papierovým kapesníkom bezúspešne vysušiť premočenú tvár.

     „Som veľmi rada, že sme sa znovu stretli,“ – povedala im neskôr, pri odchode. „Nebyť Mareka, asi by som sa v tejto samote utopila aj napriek tomu, že samota je pre mňa tak veľmi dôležitá a vyhovuje mi.“

     „Marek? Znovu sa stretávate?“ – spýtala sa so záujmom Olívia, ktorá ich romancu poznala lepšie, než Petra.

     Laura im porozprávala o prvej Marekovej nočnej návšteve i o tom, ako za ňou raz alebo dva razy do týždňa zájde.

     „Nie, medzi nami to už nie je o láske, tá vyprchala ešte vtedy ... rozdielnosť našich pováh je asi neprekonateľná ... hoci niekto tvrdí, že protiklady sa priťahujú ... a ja už asi nikdy nebudem tou, čo som bývala ... ale toto je proste za nami ... aspoň si to myslím. No zostali sme lepšími priateľmi, než som si vôbec myslela. Pri jeho prvej návšteve po tej nehode som ho nevyhodila len kvôli tomu, že som bola v šoku z prekvapenia a táto možnosť mi vôbec nenapadla,“ – znovu sa šibalsky zasmiala.

     „Koniec-koncov, myslím, že v tom šoku sme boli obaja rovnako. Potom už zostal v mojej blízkosti ... ako kamarát ... po ruke aj na telefóne.“