Ako deťom nám všetci pripomínali, ze zápalky sú nebezpečné a nepatria nám do rúk. Ale predsa to, čo sa zakazuje, láka najviac. Koľkokrát sme sa popálili ... koľkokrát horelo aj tam kde nemalo ... koľkokrát ... a vždy sa našiel niekto, kto ten požiar uhasil.

     Všetci držíme v rukách tú svoju osudovú krabičku zápaliek. Škrtnúť alebo nechať tak???

     Denne sa dívam na tú svoju a vravím si, že mala ostať naždy uzavretá. Prečo? Nuž nedávno som z nej vytiahla pár, ktoré teraz horia nejasným plameňom. Už len čakám kedy vzbĺknu a z nevinného plamienka sa stane požiar. Pohltí všetko okolo seba a ja ostanem zasa sama ... sama so svojou škatuľkou zápaliek. Ukryjem ju? ... Alebo sa nechám zlákať zakázaným? ... Alebo??? ... Hádam ich nechám dohorieť, i keď ma plameň páli na tých najbolestivejších miestach ...

    Každý sme si strojcom vlastného šťastia a to moje je ukryté niekde medzi plamienkami zápaliek.

. . .