Ja musím povedať, že si celý život hľadám voľajaký šport. Vyskúšal som všeličo a vo všetkom som neuspel. Ja jednoducho nemám na šport povahu ani figúru. Pritom na takú olympiádu by som chcel ísť. Podarilo sa mi to len raz. Ako piatak na zédeške som bol na matematickej olympiáde ale dostal som sa len do školského kola a tam mi už spolužiačka nedovolila opisovať a tak som na prvej a poslednej olympiáde neuspel. Moja sestra uspela v biologickej ale ona to o tých včelách aj tak všetko opísala. Ale nechcel som na ňu bonzovať, len som chcel povedať, že olympiáda ma stále láka.

Pozeral som na tej olympiáde všelijaké športy a pri každom som si len povedal: tak toto je už fuč, toto už nedobehnem, z tých korčúľ ma bolia nohy, štvoritý síce skočím ale aj tak budem len druhý a na vojne som z pušky nikdy nič netrafil a tak podobne. Až včera pri obede som zistil, že ešte nie je všetko stratené.

Štyria chlapíci v obtisnutých overaloch roztlačili boby poskákali do nich a potom fičali dolu kopcom. Dole sa vysúkali z toho stroja a strašne vyskakovali od radosti. Potom sa podobní štyria chlapíci natlačení do tesnej kombinézy pobúchali po prilbách a naskákali a dole sa vysúkali a zase vyskakovali od radosti. Bobista. Ja ešte môžem byť bobista.Ja zase viem, že aj to je šport. To ja nič nezľahčujem. Ale po štyridsiatke už viete že s tým bruchom a ochabnutým svalstvom veľa neurobíte. Ale tí chlapíci boli celkom ako ja. Z tých tenučkých trikotov im vydúvalo pivné bruchá a podaktorí mali aj celkom viditeľné pneumatiky. Keď si dali dole pri oslavách z hlavy prilby mali také oválne hlavy a na nich plešiny. Úplní tatkovia čo sa hrajú na formulu jeden.

„Bobista, ja som úplný bobista“ povedal som žene pred telkou a keď na mňa trochu zazrela tak som sa nedal: „však pozri akú má pneumatiku v tom overale“. „Fakt, ty si úplný bobista“ prisvedčila žena, keď sa na vlastné oči presvedčila, ako taký bobistický olympionik vyzerá. „Vyzeráš úplne ako bobista“ dodala. „No, však vravím, bobista“ povedal som a potom sme už spolu so ženou a dcérou pozerali na chlapíkov ako sa bijú po prilbách a roztláčajú boby a naskakujú do nich a potom tí traja vzadu len pozerajú na zadky pred sebou a dole sa zase búchajú po prilbách a šantia s obtisnutými pneumatikami a ľudia im tam skandujú.

„Tomu ešte nerozumiem“ prerušila žena prenos z olympiády: „že čo z toho majú tí diváci, prefrndžia okolo nich boby a koniec“. No ale moja žena už nesníva svoj olympijský sen. Takže nič som jej nevysvetľoval, len som úporne rozmýšľal kde má moja dvanásťročná dcéra gymnastický trikot, že do toho by som sa mohol nasúkať a na hlavu si dám jej prilbu a začnem hľadať troch kamarátov pre bobovú zostavu. Ale potom si moja žena niečo všimla a bolo po mojich olympijských snoch.

„Však tí somári majú holé nohy!“ zakričala moja žena. „Moje nervy“ zdupľovala moja dcéra a ja som vedel, že už trikot nemusím hľadať. „Tak to oni nemajú zdravý rozum“ dodala žena, „no jasne, ani jeden, ani jeden nemá ponožky“ zdupľovala dcéra, ktorá do vtedy riešila len to, či majú bobisti na topánkach klince alebo nie. „No, ja keby som bola bobistova žena, ja by som jednu fúkla“ rozoberala moja polovička budúcnosť reprezentačného hrdinu. „Však to tam prechladnú a potom prídu domov a budú mať prostatu a to potom si môžu medailu rovno na toaletu zavesiť, čo na ňu budú furt behať“.

 " Ten má, ten má ponožky“ skríkol som s pohľadom upretým na obrazovku. A naozaj tam jeden taký útly chlapík natiahnutý v overale až po ponožky utekal za bobom. Ak sa nemýlim bol to taliansky bob a ten oponožkovaný bobista ako jediný nevyzeral ako bobista. Tí traja čo za ním poskákali do bobu boli klasicky tučný s pneumatikami a holými nohami. "Tak tomuto držíme palce" povedala žena a tak celá naša rodina fandila chlapíkovi v ponožkách. Ak ma pamäť neklame, tiež sa pobúchali po prilbách a trochu pooslavovali ale na medailu to nebolo. Asi ich zdržali ponožky. Tak teda nič. Toto by som ja nemohol riskovať. Aj keď na bobistu mám dokonalú postavu.