Namyslená biela hmla skrývala výhľad na hory ako nejaké tajomstvo. Chvíľami som jej však rozumela.

Rýchle kroky spomaľovalo blato nedočkavo sa lepiace až po kolená tmavomodrých texasiek. V ruke ostala veselá papierová bábika, ktorú oranžovou láskavo kreslila Natálka. Vďačná za jej vystrihnuté pohladenie som vydržala kráčať dovtedy, kým hmla neodhalila čisté nebo. Túlili sa k nemu skrehnuté skalnaté vrcholy so snehovými fľakmi. A mne to pripadalo krásne.