V sobotu som písala o farbičkách a o svojom odhodlaní dať volnosť svojej fantázii a premeniť ju na farebné obrazy.
Vyšla som včera do záhrady plná odhodlania. Lenže odhodlanie asi naozaj niekedy nestačí.
Či som sa snažila, či som nechala ruku celkom nespútane kĺzať po papieri, pocit z výsledku bol celkom vzdialený mojim pocitom zo snov a sveta fantázie.

Akoby som celkom stratila detskú bezstarostnosť. Tú schopnosť, byť chvíľu nezaujatá sama sebou nesnažiť sa urputnou snahou dopracovať k čo najlepšiemu výsledku a len tak sa tešiť z toho, ako sa mení biely hárok papiera na farebný obrázok. Na obraz plný inotajov, skrytej symboliky. Na obraz, v ktorom sú ukryté moje sny.
Miesto toho, aby som sa nechala len tak voľne unášať, každú chvíľu ma pribrzďovala akási vnútorná sila: „To je predsa hrozné! Takto nekreslia ani tí najväčší babráci! Čo si tým chceš dokázať!“ No prosto hrôza.

Miesto bezstarostnosti tvrdá sebakonrola. Kde pramení? Prečo je také ťažké vykašľať sa na ňu a byť chvíľu dieťaťom? To som už natoľko zviazaná konvenciami a všetkým tým, čo rozdeľuje veci na zlé a na dobré, na možné a na nemožné? Nedokážem si povedať, že o nič nejde?
Čo na tom, že tie kresby nemožno nazvať umeleckými dielkami? Čo na tom, že možno vzbudia u niekoho úsmev?

Len byť tak chvíľu bezstarostná a nechať sa voľne unášať farbami. Ako dieťa. Slobodne a nekriticky. Veď má ísť o sny a do tých nesloboda nepatrí.