Nikdy toho nemal moc, ale ani málo. Vždy rád dával a nevadilo mu strácať. Strácal sa často a niekedy mal sto chutí ostať tam, ale vždy sa mu nakoniec podarilo nájsť niť čo ho doviedla na známe miesto z ktorého mohol ísť domov a zase sa stratiť. Ako vravím nevadilo mu to, lebo vraj stratiť všetko znamená všetko nájsť. Asi nikdy nestratil všetko, vždy mu ostala nádej, že na konci dúhy bude hrniec plný zlata. Ani pred pár dňami keď mi diktoval túto reč nevedel koľkým ľuďom toho koľko dĺžil a či mu všetci odpustili. „On“ tvrdil, že odpustil všetkým, alebo -tak to tvrdil- „odpúšťa Boh, ľudia môžu iba zabudnúť“, zabudol na všetko zlé a len to dobré si vzal so sebou. Akurát sám sebe nevedel odpustiť, no tvrdil, že milión krát oľutoval to, čo si neodpustil. Vraj pil víno s tými, čo kázali vodu. V živote básnika bolo dôležité nemať nepriateľov. Nemal síce ani veľa priateľov, pretože bol náročný, ale nepriatelia, ktorí by ho nenávideli neboli, alebo o nich nevedel. Tí, čo s ním nechceli byť tí s ním neboli a tí čo s ním boli tých miloval a vždy mu pomohli. Nerád zneužíval ktorékoľvek priateľstvo, ale ako sám povedal zopárkrát to spravil. Vždy však chcel a spravil všetko preto aby to odčinil, ospravedlnil sa oľutoval a odišiel. Nikto mu nikdy nepovedal čo si o ňom naozaj myslí. Všetci mu vraveli aký bol usilovný a ako to všetko vraj môže stíhať a keď mu to vymenúvali na chvíľku vždy spyšnel. Vravieval „na chvíľku mám krídla“. Vedel robiť veci dobre „hovoril“ no vždy mal pocit, že to ide lepšie a keď nie tak mal naozajstných priateľov čo mu to povedali a pristrihli mu tak tie krídla. Vždy bol pohodlný a často krát mu práca zapadla prachom len preto, že sa mu nechcelo pokračovať a začínať tam odznova bolo pre neho vždy to najťažšie. Väčšinou to však bolo práve tam kde začínal. Ak niekedy niečo dokončil a ocenil to aj niekto iný okrem neho, tak ho to tešilo a vtedy bol na seba vždy právom hrdý. Dnes dokončil báseň život a ktovie či by ju chcel prepísať. To nech rozhodne Boh v ktorého veril, jeho Boh.