Vnútornosti sa o seba bolestivo trú. Akoby žalúdok spustil domino bolesti. Aj srdce sa ozýva. Nepríjemne bolí a tlačí ma v hrudi. Akoby tam ani nemalo byť. Bolesti prechádzajú do chrbtice... Ležať paralyzovaná, schúlená do klbka, snažiaca sa aspoň mysľou tú bolesť odstrániť. Nemožné. Len sa snažiť zaspať, nič iné neostáva.

Plačem ešte? To sú slzy? Alebo to ide na sucho...? v krku cítim kyselinu. Asi sa mi tlačí von aj ten jeden jogurt co som zjedla. Snaha o popretie tela v ňom nakoniec uväzňuje. Bojím sa niekam ísť, že ma to prepadne vonku. Na verejnosti. Odpadnúť v centre Bratislavy je „fajn“. To si nikto nevšíma- nie, ani slušne oblečené mladé dievča ležiace na zemi si nik nevšimne. Ale keby som sa mala potácať bolesťou a nedaj bože by som sa musela zvýjať na chodníku... nie neriskujem.

Vraciaš, potom zas neješ, nespíš, slabneš, prestávaš rozumieť, strácaš sa v zakrivení časopriestoru. Ale pomoc nepotrebuješ. Lebo toto všetko je tvoje. Len tvoje. Konečne niečo.